nedeľa, 29. septembra 2013

Le questionnaire 2

Keď je vám zima: horúce kakao alebo cappuccino?
Vysoké alebo nízke topánky?
Telefonovanie alebo smsky?
Náušnice / náramky a prstienky
Dlhé maily alebo chatovanie?
Blogspot / Wordpress
Remixy / cover verzie
Korzet / samodržiace pančuchy
Roadtrip / cestovanie lietadlom
Vankúš na spanie: veľký / malý
Hodinky: nežné ženské alebo masívne pánske? 
Mulberry alebo Burberry
Instagram / Pinterest
Slnko: východ / západ
Ísť pešo / použiť MHD
Dlhé alebo krátke vlasy?
Víno: biele alebo červené?
Milovať sa potme / za svetla
Polievka alebo šalát?

Čo vás dnes potešilo?

piatok, 27. septembra 2013

Passé.

Zahryzla som si do jazyka a trpko-sladká krv mi naplnila chuťové poháriky. Zakrútila som sa hlbšie do jeho hnedého saka v ktorom vyzerá ako študent z Harvardu a odpila som z najlacnejšieho vína, ktoré mali v ponuke. Striedavo som krčila a vystierala skrehnuté prsty na nohách, ktoré ma boleli z celodenného chodenia vo vysokých topánkach.

Prišli sme ku mne ešte skôr než odbila polnoc. Milovali sme sa v malej posteli v žltom svetle stolnej lampy. Na okno bubnoval dážď, alebo sa mi to možno len zdalo. Nepotrebovali sme vyznania ani názvoslovie a bolo to úplne v poriadku, hoci bolo jasné že si neveríme, že by sme práve my dvaja mohli byť to, čo sa dá vysloviť len pošepky. Nikdy sme neboli nevinní. Zrejme to tam bude vždy, ostré slová visiace vo vzduchu ako výkričník, skrytý v pohľadoch akými sa na seba pozeráme. V mojich trasúcich sa kolenách keď ho čakám na spontánnych miestach a v spôsobe akým spolu hovoríme, v spôsobe akým sa poznáme, v tom čo si k sebe dovolíme.

Tento príbeh nemá záver. Možno len taký, že som chorá, mám triašku a horúčku. A že som presvedčená, že je to najpríťažlivejší muž na svete. A pozná moje nedokonalosti. 

Navzájom si kupujeme knihy, ktoré dnes čítame každý vo svojej posteli.

piatok, 20. septembra 2013

Logické paradoxy

Letný vánok kolíše vertikálne rolety v stroho zariadenej miestnosti. Špičkami prstov na nohách sa dotýkam káblov na zemi. Lezú mi na nervy, sú príliš neestetické a motajú sa. Myšlienky mi blúdia kade tade, keď pomaly vtiahnem do pľúc dym. Viem, že ho musím udržať v sebe, no rozkašlem sa a musím sa pridržiavať okennej parapety. Na otázku, či chcem viac, samozrejme prikývnem. Something that drives me wild.

Všetko do seba zapadá. Je zvláštne, ako všetko funguje, čo všetko sme dopustili a ako ďaleko to zašlo. Snažila som sa pochopiť, čo sa ľuďom zdá na nedokonalosti také príťažlivé a viete čo? Áno, už tomu konceptu rozumiem. Predsudky sú dávno pasé. Som tri metre nad nebom, pijem litre vody a snažím sa utopiť zvnútra. Je mi tak teplo, teplo, teplo (!) a vzduch voňajúci po vlhkom lístí ma nemôže schladiť.


* * *

Nespúšťa zrak z mojich kriviek predvádzajúc dokonalé sebaovládanie. Viem, že ma chce nenávidieť, no musí ma milovať. Viac než ja jeho. Ale do akej miery to celé nepredstierame? Odpoveď si vypýtam pohľadom spod mihalníc. V mysli počítam tri, dva, jedna... Jeho ruka sa premiestni na zadnú časť môjho krku. Objíma ma v páse a niečo šepká. Jeho pery sa premiestnia na moje plece. Aký je to druh lásky? Bezpečná, dočasne vyhovujúca, taká, čo nenudí. Rada by som vedela uchovávať spomienky, exaktné pocity ktoré mi behali hlavou v ten ktorý moment, pretože to sú presne tie chvíle, v ktorých sa učím. O sebe. O druhých.


Pragmatické slová ktoré nechcem počúvať, nič neskrývajúc, ponúkajúc mi život do ktorého sa nechcem, nesmiem zamilovať. Je to ako keď dáte deťom do rúk veľkú moc a tie nevedia čo s ňou, tak sa zľaknú a začnú krčiť plecami a potom urobia nejakú somarinu. Zase sa správam tak teatrálne a premýšľam, ako vykorčuľovať z tejto situácie, ale som mizerný korčuliar. Skrývam sa v jamke medzi jeho krkom a plecom a je mi ľahostajne a bolí ma bruško. Mám primálo rokov a celé je to predurčené na príliš rýchly koniec. Moje myšlienky blúdia kade-tade. Rozťahujú sa mi kútiky úst. Nemám pojem o čase. V brušku mi lietajú motýliky, ktoré ma nesú preč a rastú žiarivé dúhy. Rock je tvrdý ako on. Sekunda je hodina a naopak. Strácam pojem o čase a želám si nikdy neskončiť. Počujem ako mi bije srdce, a to myslím úplne seriózne. 


Tepny ľudského tela sa mi zdajú úžasne zaujímavé.
Horúca krv mi prúdi v žilách  
rozpútávajúc peklo
Nehanebne
Malá párty ešte nikomu neublížila

Tak ja asi pôjdem
čau

utorok, 17. septembra 2013

Miľúbenie

Moje vlasy stratili pár nepodstatných centimetrov a nadobudli farbu ohňa a jesenného lístia. Nosím modré semišové topánky a biele svetre utkané zo záclony. Jeseň je pre mňa obdobím, keď je všetko farebné, zaujímavé a akoby krajšie. Ľudia, mestá, stromy. Ľúbim hroznový mušt a atmosféru začiatku školského roka, keď sú všetci študujúci ešte plní energie a ich tašky sú panensky nepoctené špinou z MHD. Jeseň všeličo sľúbi.

Nosím podkolienky a nadkolienky, pretože sa mi páčia. Ja už dávno nie som o tom, čo je na Lookbooku. Vyrástla som a moje priority sa zmenili. Radšej než si kúpiť blbosti z h&m investujem do kníh, pretože tie ma obohatia na duchu. Naučila som sa variť, chodiť do postele pred polnocou (aspoň väčšinou) a vstávať v spoločensky akceptovateľnom čase. Už si neubližujem vedierkom silnej kávy denne a keď zaspávam, moja hlava je pokojná. Akceptujem názory mojich rodičov a nenivočím hnuteľný majetok milovaného druhého.

Naučila som sa veľa o sebe. Moje ciele i priority sú o niečo hlbšie, i ja sa každým dňom snažím meniť k lepšiemu. Svet býva aj chladné miesto, no už viem, že na ľudí sa nemožno pozerať skrz prsty. Každý robí to, čo je jeho srdcu blízke a nik nemá právo hodnotiť. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Zatelefonovať a ísť pokecať na kávu je jednoduchšie, než sa zdá. Súznenie duší môže nastať, len ak zmyjeme všetky čiastočky ostychu, naučíme sa akceptovať prítomnosť a prijmeme sa takí akí v skutočnosti sme. A niekedy stačí len nechať veci prehrmieť a nerobiť zbytočné teátro.

štvrtok, 12. septembra 2013

Diary of Chérie vol. 2

"Na cene sa dohodneme potom, hlavne aby sme si rozumeli if you know what I mean. Môžeš prísť na obhliadku v nedeľu po 21:30?"
Ehm, obhliadnuť si tvoj penis?

To bol môj prvý pokus o nájdenie študentskej izby, v ktorej by som mohla bývať sama ako v plote kôl. Keď som hľadala byt, v ktorom by som mohla najbližší rok hlavu zložiť, zožrala som bielu Študentskú pečať. Je to čokoláda, ktorú neznášam, ale inú sme doma nemali. Potom som mala pocit, že mám veľký zadok a chcela som zavolať Filmovému, ale ten by mi iba potvrdil, že to nie je len pocit. Ak budem chodiť celá v čiernom a nosiť desaťcentimetrové podpätky, tak viete prečo. Maskovať sa budem! (Práve som si vyhľadala v obrázkoch, ako vyzerá vorvaň.)

Ponuky, ktoré som mala, boli smiešne. Bytík medzi Harleyom a cintorínom. Byt vedľa vchodu bývalej sokyne. Čierna diera Príliš tmavý byt, ktorý sme nazvali drogerské doupě. Starý dom s balkónom a obrovskými bielymi oknami na Pražskej, ktorý nám vyfúkli pár hodín pred obhliadkou. Najväčší hlod bol mail s textom "...super lokalita, 15 minút od Avionu." Akože vážne, to je hlavná výhoda? Mala som chuť prilepiť si ruku k čelu. Chápete, kto už len chce ísť do Avionu? Ja vlastne ani neviem kde sa Avion nachádza, ale asi veľmi ďaleko a to FAKT majú ľudia radi nákupné centrá? Podľa mňa jediná ich výhoda je, že sa tam človek môže ísť zadarmo vycikať a pozrieť do zrkadla, keď sa príliš dlho prechádza po vonku.

No každo-každoPÁDNE, cez víkend sa sťahujem. Budem prebývať v podkrovnej izbietke na Panenskej ulici. (Ten názov :D) A celkom sa teším, spolubývajúca bude coolys žena, to viem už teraz. Len dúfam že neobjaví môj blog, lebo čo ak by si myslela, že som nejaká čudná? A som celkom zvedavá, čo prinesie semester.

pondelok, 9. septembra 2013

Spať

Ďalšia noc, ďalšia dávka insomnie. Uži si ju dievčatko do poslednej kvapky. Všade tma, čiernota, len slabé svetlo pouličných lámp kopírujúce krivky troch okien dáva na známosť existenciu vonkajšieho sveta, v ktorom v tejto zvláštnej hodine niet už nikoho. Nikoho.

Mám PMS a chuť plakať. Len tak. No nedá sa. Priveľa komplikovaných myšlienok a primálo energie na zmysluplnú činnosť, alebo hoci len na maličký pohyb. Nie je tu nikto, kto by mi hladkal bruško, odháňal zlý sníček a privolával dobrý.

Levanduľa pod vankúšom ma štípe v nose. Mám sucho v hrdle. Zívam. Počítam, koľko hodín som už hore a to číslo je pomerne vysoké. Chvíľami ma trasie zima, no keď sa prikryjem, začne ma zalievať pot. Prepadne ma úzkosť. Strašná úzkosť. Zdá sa, že veci sa nemôžu zlepšiť.

A pritom na túto neplechu vôbec nie je dôvod. Som vari blázon? Chcem len spať. Normálne sa vyspať..

piatok, 6. septembra 2013

.


Voláš ma Kvietok,
voláš ma Slniečko
a potom povieš: vyzleč sa!
Možno, možno by sme mohli posledný krát ujsť z domu?
mohla by som ti šepkať uspávanky...


Hlava. Myšlienky.
Myš-lien-ky v mojej hlave.
Vo veľkej, na ktorej rastie veľa dlhých hebkých vlasov.
V hlave plnej... rozumu (?) a myšlienočiek.

Som žena, šúčasť vesmíru, v hrudi mi bije pulzujúce šťastie. Nenosím vždy podprsenku a čo? V noci mi nad hlavou svietia milióny hviezd keď nažhavená čekujem aktuálne novinky z tej veľkej udalosti v New Yorku a do zošita s pevnou väzbou si lepím obrázky šiat a šperkov. V skutočnosti mi na nich až tak nezáleží, pretože čas vezme všetko čo považujeme za podstatné. Po sprche mi bolo zima, tak som si obliekla tepláky v ktorých spím a potom ma posadla obrovská potreba písať. Prsty sa dotýkali klávesnice a na bielej stránke wordu sa zobrazovali všetky moje potláčané slová. Nebol čas, nebol priestor, bolo len všetko to, čo som sa dlho bála povedať nahlas. Vyplavovala sa zo mňa frustrácia z vlastnej zraniteľnosti a napĺňalo ma prázdno.

A ešte jeden pocit.

Ako sa mi chveje pokožka keď sedíme blízko seba!
Ťažko sa mi vtedy dýcha.
Je mi k smrti a predsa sú to tie dôkazy žitia, bez ktorých by to nebolo ono.
Tie pocity, o ktorých sa píšu knihy.