piatok, 20. septembra 2013

Logické paradoxy

Letný vánok kolíše vertikálne rolety v stroho zariadenej miestnosti. Špičkami prstov na nohách sa dotýkam káblov na zemi. Lezú mi na nervy, sú príliš neestetické a motajú sa. Myšlienky mi blúdia kade tade, keď pomaly vtiahnem do pľúc dym. Viem, že ho musím udržať v sebe, no rozkašlem sa a musím sa pridržiavať okennej parapety. Na otázku, či chcem viac, samozrejme prikývnem. Something that drives me wild.

Všetko do seba zapadá. Je zvláštne, ako všetko funguje, čo všetko sme dopustili a ako ďaleko to zašlo. Snažila som sa pochopiť, čo sa ľuďom zdá na nedokonalosti také príťažlivé a viete čo? Áno, už tomu konceptu rozumiem. Predsudky sú dávno pasé. Som tri metre nad nebom, pijem litre vody a snažím sa utopiť zvnútra. Je mi tak teplo, teplo, teplo (!) a vzduch voňajúci po vlhkom lístí ma nemôže schladiť.


* * *

Nespúšťa zrak z mojich kriviek predvádzajúc dokonalé sebaovládanie. Viem, že ma chce nenávidieť, no musí ma milovať. Viac než ja jeho. Ale do akej miery to celé nepredstierame? Odpoveď si vypýtam pohľadom spod mihalníc. V mysli počítam tri, dva, jedna... Jeho ruka sa premiestni na zadnú časť môjho krku. Objíma ma v páse a niečo šepká. Jeho pery sa premiestnia na moje plece. Aký je to druh lásky? Bezpečná, dočasne vyhovujúca, taká, čo nenudí. Rada by som vedela uchovávať spomienky, exaktné pocity ktoré mi behali hlavou v ten ktorý moment, pretože to sú presne tie chvíle, v ktorých sa učím. O sebe. O druhých.


Pragmatické slová ktoré nechcem počúvať, nič neskrývajúc, ponúkajúc mi život do ktorého sa nechcem, nesmiem zamilovať. Je to ako keď dáte deťom do rúk veľkú moc a tie nevedia čo s ňou, tak sa zľaknú a začnú krčiť plecami a potom urobia nejakú somarinu. Zase sa správam tak teatrálne a premýšľam, ako vykorčuľovať z tejto situácie, ale som mizerný korčuliar. Skrývam sa v jamke medzi jeho krkom a plecom a je mi ľahostajne a bolí ma bruško. Mám primálo rokov a celé je to predurčené na príliš rýchly koniec. Moje myšlienky blúdia kade-tade. Rozťahujú sa mi kútiky úst. Nemám pojem o čase. V brušku mi lietajú motýliky, ktoré ma nesú preč a rastú žiarivé dúhy. Rock je tvrdý ako on. Sekunda je hodina a naopak. Strácam pojem o čase a želám si nikdy neskončiť. Počujem ako mi bije srdce, a to myslím úplne seriózne. 


Tepny ľudského tela sa mi zdajú úžasne zaujímavé.
Horúca krv mi prúdi v žilách  
rozpútávajúc peklo
Nehanebne
Malá párty ešte nikomu neublížila

Tak ja asi pôjdem
čau

13 komentárov:

  1. ja som tak rada, ze poznam tvoj blog. vzdy mi da nieco nove, nejaky novy pocit :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. som bez slov. wow. ježis bože kokso. vydaj knihu.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Rada by som ti k tomu nieco napisala, ale akosi sa bojim, ze by to zneuctilo tvoje myslienky. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Mám strašne pocit, že už som to niekde čítala, nie je to prepracovanie nejakého staršieho článku?

    OdpovedaťOdstrániť
  5. nechod, zostan este. to je také poetické. a urob obcas teátro:-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Hrozne moc se mi, slecno, libi, jak pises. Kouzelne.

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Dokonalý text!! Nevím jestli je to mým rozpoložením, ve kterém jsem, ale po přečtení mi je tak....zvláštně :)

    OdpovedaťOdstrániť
  8. vzdy ked si poviem "mala party este nikomu neublizila" je to ta ktora mi zrovna ublizi. ech. ale...nevadi.

    OdpovedaťOdstrániť