piatok, 27. septembra 2013

Passé.

Zahryzla som si do jazyka a trpko-sladká krv mi naplnila chuťové poháriky. Zakrútila som sa hlbšie do jeho hnedého saka v ktorom vyzerá ako študent z Harvardu a odpila som z najlacnejšieho vína, ktoré mali v ponuke. Striedavo som krčila a vystierala skrehnuté prsty na nohách, ktoré ma boleli z celodenného chodenia vo vysokých topánkach.

Prišli sme ku mne ešte skôr než odbila polnoc. Milovali sme sa v malej posteli v žltom svetle stolnej lampy. Na okno bubnoval dážď, alebo sa mi to možno len zdalo. Nepotrebovali sme vyznania ani názvoslovie a bolo to úplne v poriadku, hoci bolo jasné že si neveríme, že by sme práve my dvaja mohli byť to, čo sa dá vysloviť len pošepky. Nikdy sme neboli nevinní. Zrejme to tam bude vždy, ostré slová visiace vo vzduchu ako výkričník, skrytý v pohľadoch akými sa na seba pozeráme. V mojich trasúcich sa kolenách keď ho čakám na spontánnych miestach a v spôsobe akým spolu hovoríme, v spôsobe akým sa poznáme, v tom čo si k sebe dovolíme.

Tento príbeh nemá záver. Možno len taký, že som chorá, mám triašku a horúčku. A že som presvedčená, že je to najpríťažlivejší muž na svete. A pozná moje nedokonalosti. 

Navzájom si kupujeme knihy, ktoré dnes čítame každý vo svojej posteli.

4 komentáre: