streda, 30. júla 2014

Letné zápisky, vol. 7 - Barcelona



Barcelona ma má ľúbi. Bola som v nej už 4 krát, vždy to bolo iné, vždy to bolo super a myslím, že ak by som si mala vybrať jedno španielske mesto pre život, bola by to práve Barca. Ťažko jednou vetou povedať, čo ju robí takou výnimočnou.

Najspokojnejšia som bola, keď som sa mohla len tak prechádzať. Bezcieľne sa túlať. Vliezť do metra, vystúpiť na náhodnej stanici a zakaždým objaviť niečo nepoznané. Fotiť sa s Kolumbusom a na Ramble. Utekať pred klaunami v Parc Guell. Cítiť sa ako v Almódovarovom filme vždy, keď prechádzam okolo Sagrady Familie. Dívať sa na prístav. Piť kokosové mlieko a čerstvý džús z papáje. Ísť aj na miesta, kam nikto nechodí.

Myslím, že život ma ľúbi. A ak by ste sa ma spýtali, či som zamilovaná, odpoveď by bola áno. A čo viac si smiem priať? Prešla som celé mesto, urobila som milión fotiek a vietor sa mi hral s vlasmi. Videla som všetko, čo bolo treba. Aj to, čo vôbec nebolo treba! Pila som víno v noci na pláži, veľa jedla, málo spala. Už dávno som sa necítila tak výnimočne, tak filmovo. 

























































streda, 23. júla 2014

Baby's on fire


Pred pár dňami som zaspala na pláži a keď som sa prebrala, bola som úplne dezorientovaná. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, s kým som a ktorým jazykom mám rozprávať. Na ruke som mala biely neopálený pás, ktorý pár hodín zakrývala moja ťažká hlava. Vždy som chcela ísť na takú cool párty na streche domu, kde by chodili distingvovaní časníci, nosili by podnosy so šampanským, ľudia by mali oblečené koktejlové šaty a zuby by sa im leskli. V mojich predstavách som mala vysoko vyčesané vlasy a sprevádzal ma dokonalý sexboh s polodlhými vlasmi v polo tričku. A tak som na jednej bola. S výčesom! Bez pôjebného muža. Len tak som sa prechádzala pomedzi cool a free ľudí, ktorých som sotva poznala a s ktorými som priebežne prehodila pár viet a cítila som sa zvláštne. Nemala som veľmi náladu na spoločnosť a myslím, že som sa dostala do veku, v ktorom mi to nie je trápne. Holt, už nie som zelenáč:) Pila som šampus a v hlave som koncipovala ďalší článok na tému úžasný životík a príhody 001Chérie.

Ale čo o tom napísať? Všetko to znie príliš posh&fancy a nie som si istá, či som to ja. Toto nie je sťažnosť, pretože golf, párty a všetko ostatné je fajn. Ale aj tak sa najlepšie cítim pri tých jednoduchých veciach, napríklad, keď sa len tak môžem túlať a nemusím chodiť vystretá ako výkričník. A ak by ste sa ma spýtali, kedy som bola najšťastnejšia, tak by som začala hovoriť o tých najjednoduchších momentoch. Keď v starej skrini objavila nové poklady, alebo keď som sa dotýkala starých kníh v latinčine a musela som s nimi pracovať ako s tou najcennejšou relikviou, aby som ich neznehodnotila. Šťastná som, keď si odlomím kúsok Lindt čokolády, ktorá je permanentne v chladničke, namočím ju do horúcej kávy a potom ju nechám rozpúšťať na jazyku. Alebo keď boli prvé horúčavy a ja som od vzrušenia a motýlikov v bruchu nemohla spať, a tak som sa o tretej ráno v rifliach a pyžamovom tielku vybrala na prechádzku po meste, nevnímajúc nikoho, len každý krok a sporadický vánok.

Horúčavy sa už stali rutinou... (Keď niekde "žijete", tak ich začnete vnímať inak, než ako keď ste na dvojtýždňovej dovolenke.) Viem, čo príde a viem, čo si (ne)obliecť, ak sa chcem cítiť komfortne. Bola dusná a sparná noc, ďalšia z mnohých. Vyšla som z vody, vykašľala sa na uterák a ľahkým pohybom rebela na seba natiahla košeľu. V dome som za sebou na podlahe zanechávala mokré stupaje. Ľahostajné a lepivé. Do postele som si ľahla s mokrými vlasmi nedbajúc, že vankúš bude o pár sekúnd premočený. Voda sa zo mňa odparovala každým nádychom. Vedeli ste, že povrch ľudskej kože je približne 1,70 m2? Mám pocit, že každý dúšok vody, ktorý vypijem, je o pár sekúnd vonku. Prišla som na to, že zamilovať sa do imaginárnej postavy z knihy je rovnaké šialenstvo, ako ľúbiť nedosiahnuteľného človeka zo skutočného sveta. Od istej doby mi nejde písať, ale napriek tomu stále verím, že náš život ohraničuje umenie. 





utorok, 22. júla 2014

Nostalgický hejt

Som tu už mesiac a neverím, že to píšem, ale chýba mi Slovensko.
Chýbajú mi večery v Bratislave, kamaráti a všetci urbánni lúzri.
Štrúdľa od mojej maminy, domáce jahody a slnečnice v našej záhrade.
Chýba mi chodenie na nákupy, možnosť byť hodinu v supermarkete a nakupovať si zdravé dobrôtky.
Chýba mi karamelové latté zo Štúra.
Vínové debaty s K.
Moja posteľ.
Chýba mi Jablčnô, nepravidelný denný režim a spánok do dvanástej.
Chýba mi, že už nemám bielu pokožku.
Postrádam trištvrte môjho šatníka, všetky moje topánky a vintage kabelku.
A zo všetkého najviac mi chýba                                  , takže si radšej idem urobiť náladu skokom pohľadom z okna.

Aby bolo jasné, nie je to tu vôbec zlé, ba väčšina vecí je super, no beztak som trochu žiaľuplná. Stalo sa vám už niekedy, že ste stretli človeka a čím viac ste ho spoznávali, tým vám bol sympatickejší? Tak s mojou hosťovskou rodinou je to úplne naopak. Možno by som mala radikálnejšie oddeliť prácu a voľný čas, ale keď s niekým bývate, tak chtiac nechtiac na seba narážate stále. A hoci mám často sto chutí robiť tisíc iných vecí, ktoré sú mimo množiny <rozprávať si o zvieratkách, hrať futbal a divadlo>, nemôžem sa len tak zdvihnúť a ísť si svoje.

Nemám právo hovoriť druhým ľuďom do výchovy detí, ale počas tých niekoľkých týždňov, ktoré s nimi zdieľam časopriestor, som prišla na to, akú rodinu mať nikdy nechcem. Keď strávite s cudzími deťmi celý deň, všetko je fajn, uložíte ich spať a ich rodičia, ktorí s nimi strávia približne 5 minút denne, vám začnú vyčítať, čo všetko robíte zle a akí ste dezorganizovaní, pobúri vás to. Je mi ľútostivo, že za mnou dvojičky chodia častejšie ako za svojou mamou, objímajú ma miesto nej a vravia, že chcú, aby som nikdy neodišla. (A ja sa cítim trápne aj za ňu, keď tam stojí a zazerá na mňa, pretože ma jej deti majú radi.) Niekedy je ťažké udržiavať si nadhľad, keď som obklopená toľkými vznetlivými podnetmi a negatívnou energiou ľudí, ktorým sa deti narodili vo veku 45 rokov a teraz akoby nevedeli, čo s nimi.

Myslím, že by im pomohlo, keby sa prestali brať tak vážne. Keby sa občas dokázali zasmiať, vniesli trochu pohodysu do svojej existencie a celkovo prestali lipnúť na divných pravidlách, ktoré sú podľa mňa úplne nelogické. Možno si teraz poviete, že sú to malichernosti a nemám sa tým trápiť, ale mňa to naozaj štve. Vždy, keď idem von alebo na výlet, prepadne ma náhly záchvat optimizmu a nemám chuť sa sem vrátiť. A keď tu už musím byť, najšťastnejšia som počas mojich lúzerských foreveralone večerov vo vírivke, keď sa s nimi nemusím rozprávať. Pre lepšiu orientáciu v mojej rozbúrenej emočnej hladine som načrtla prehľadnú tabuľku.




Modrá línia vyjadruje, ako priamo úmerne s časom vzrastal level mojej nasratosti na hosťovských rodičov. Bledoružovú som nazvala „giving a fuck“. Ako je vidno, nasrdenosť šla hore kopcom, matie (v) pi(č)či z kopca. Cítim sa ako rebel a som sama zvedavá, kam to ešte vyústi :) Verím, že k lepšiemu, najmä preto, že ma čaká najlepší výlet. Juhúúúú! :)

PS: Áno, tento post bol naozaj hejt, lebo byť stále super a mať nadhľad je nuda.
PS2: Vážte si, čo máte!

nedeľa, 20. júla 2014

Letné zápisky, vol. 6 - O mužoch, ženách, kultúrnych a iných (neprekonateľných) rozdieloch


video

Toľko k tunajšiemu svojrázu. 

Teraz, ak dovolíte, by som rada predniesla niečo o (španielskych) mužoch. Ó, viem, že vás to zaujíma, tak sa netvárte prudérne. Ale asi najdôležitejším faktorom, ktorý potrebujete o nich vedieť a ktorý ich odlišuje od tých slovenských, je ten, že vedia, ako lichotiť žene. Keď niekto pochváli váš výzor, urobí to sofistikovaným spôsobom. Nemáte pocit, že od vás hneď niečo chce, ani že pod komplimentom Aká si dnes krásna myslí vaše prednosti, ktoré by eventuálne o pár hodín neskôr nazval nejakým slovným zvrat(k)om. Ďalej som postrehla, že komplimenty sú tu celkom časté a ak žena nie je úplný odľud alebo nevyzerá ako transka s kilom makeupu, tak sa jej každý deň dostáva dvorenia. (V porovnaní zo Slovenskom, kde sa mi komplimenty dostávali väčšinou  len vtedy, keď si dotyční sľubovali, že dačo bude.)

Patrilo by sa povedať dačo aj o ženách. Španielske ženy nevaria. A evidentne nie len tie nudné zúfalé pracujúce matky, ktoré za vrchol gastronómie považujú uvarené cestoviny s vopred nakrájaným syrm a vodu na čaj ohriatu v mikrovlnke, ale aj mladé baby. No vážne. Spýtala som sa kamarátky Španielky,  ktorá študuje v Barcelone a má tam super byt s veľkou kuchyňou, že čo si varí. A ona, že jedáva vždy vonku alebo v študentských kantínach (to slovo omg). Akoby varenie nebolo dostatočne sexy. Vedieť variť je sexy!!! Dokonca som hľadala španielske food blogerky, ale bolo ich teda poskromne. Berúc do úvahy veľkosť tejto krajiny a fakt, že u nás nastal akýsi boom food blogov. (Aj vy ste si to všimli? Čo myslíte, že nastane ďalej?)

Rada by som ďalej vyjadrila, že Španielky sú podľa mňa ženy s veľmi dobrými predpokladmi na prirodzenú krásu (husté vlasy, často zaujímavé črty tváre), no zdá sa, akoby cielene ničili to, čo im dala príroda. Pre nich krása znamená byť čo najviac opálená a potom sa nemožno čudovať, že v štyridsiatke vyzerajú ako babičky. Ďalšia vec, ktorá mi nejde do hlavy je, prečo si sakra zosvetľujú vlasy, pretože to v 90% prípadoch vyzerá úplne tragicky. Moja hosťovská má prirodzene tmavé vlasy, šediny a teraz si dala biely blond melir. Prvé co mi napadlo bolo, že vyzerá ako druidova manželka. Oh god why?! Alebo sa farbia na ryšavo. Ja sama mám ryšavé vlasy a teraz v lete si úplne všímam, že to k opálenej pokožke akosi nesedí a rozmýšľam, čo s tým.

A nemôžem si odpustiť dnešný hlod mojej hosťovskej, keď po návrate z obchodu vybaľovala nákup: 
"Dám ten chlieb do mrazničky, potom bude lepšie chutiť."

Bodka. Koniec hlásenia.

utorok, 15. júla 2014

O sebavedomí


Zapadajúce slnko pálilo viac než obvykle. Na horizonte sa plavilo niekoľko lodí a v mori nebolo už nikoho. Sedela som na piesku, nohy mi obmývali vlny, na hlave som mala klobúk a sledovala ľudí navôkol. Bolo to prvýkrát po veľmi dlhom čase, čo som sa cítila dobre vo vlastnom tele. Dôvodom však nebolo to, že by som mala nejakú vysnívanú dokonalú postavu, alebo že by moje vlasy nadobudli permanentný tvar beach wawes. Bolo to uvedomenie si, že to podstatné leží inde, a je to vlastne úplne jednoduché. 

Vždy platí rovnica, že priťahujeme to, čo vyžarujeme. Vždy som riešila moje sebavedomie. Pripadala som si príliš x, y, z. Myslela som si, že som ťažšia. Nedávno som zistila, koľko vážim a to číslo ma prekvapilo.
Napriek tomu sa cítim ako veľryba.
Napriek tomu muži zvykli vravieť, že mám dobrý zadok. Vraj “taký veľký”.
Kamarátky mi stále hovoria: Kika, ty si každého typ!
A napriek tomu ma neľúbi muž, o ktorom som zbesilo, oddane a vulgárne fantazírovala oddávna.

Pritom na žiadnom z týchto vonkajších aspektov vôbec nezáleží. Je toľko ľudí, čo celý život strávia v snahe vyzerať ako ich vysnené ideály. Sú plní pochybností o sebe a domnievajú sa, že ak schudnú 15 kíl alebo si nechajú narásť vlasy po pás, budú šťastní. Pritom je to podobne hlúpe, ako vziať muža na dámsku jazdu. Dvojité výdavky, polovičná zábava. Ale späť k téme. Myslím si, že človek by mal pracovať s tým, čo má. Ak má niekto ženské boky a slovanské lícne kosti ako ja, hups, tak asi nebude vyzerať ako Cara Delevigne. A nie je to zlé. Ak by sme predsa boli všetci rovnakí, tento svet by bol veľmi nudný.

Prechádzala som sa záhonmi pivónií, cez ktoré presvitalo slnko a myslela na to, že vlastne nepoznám dievča, ktoré by nikdy nepochybovalo o svojom výzore. Ak ste sa niekedy dívali na súťaž Miss, museli ste si všimnúť, že všetky tie baby vyzerajú rovnako. Alebo sa to zdá len mne? Vždy som premýšľala, prečo nemôže súťažiť dievča, ktoré má menej ako 170 centimetrov, alebo prečo sú krátkovlasé baby diskriminované. Musela som si položiť otázku: Zakladá sa naše sebavedomie na našom sebahodnotení, alebo na neustálom porovnávaní sa s inými? Kto povedal, že ideál krásy musí byť presne v určitej šablóne? Nevravím, že missky a modelky sú škaredé, práve naopak! Ani netvrdím že je v pohode, keď má človek 100 kíl, je lenivý ako prasa a ospravedlňuje to poruchami štítnej žľazy. Ale aj tak je to celkom zvláštne a podľa mňa dosť povrchné.

Krása nie je to, ako vyzeráme, ale to, akí sme vnútri. Darmo je niekto jeba, keď nevie derivovať má v hlave prázdno, lajkuje patetické stránky, nemá vlastný názor a je zlomyseľná či neprajná. Sebavedomie by sa nemalo zakladať na výzore, malo by to byť niečo, čo je v nás. Pretože som si istá, že aj tí najkrajší ľudia majú niečo, čo sa im na sebe nepáči. Viem, že tento blog čítajú väčšinou baby. Chcela by som vám povedať, že by ste nikdy nemali nikomu dovoliť, aby znižoval vašu mienku o sebe. Ak niekto povie, že ste rozprávate príliš nahlas, používate priveľa cudzích slov, máte niečo priveľké a niečo primalé a divný štýl obliekania, neberte to príliš vážne. Každý môže byť krásny a očarujúci, presne tak ako môže byť nepekný a odpudzujúci. Je to len o tom, ako sa samé vidíte. Treba sa ľúbiť, sami, pretože potom vás už nik iný nemusí.

A ak duševné bláboly o podvedomí nepomôžu, proste si kúpte nové šaty a kvalitný parfum. Vzdelávajte sa. Ľúbte sa. Kúpte si martini. Choďte na výlet. A na ďalší, vyburcujte v sebe endorfíny akýmkoľvek spôsobom. Choďte von a žite buržuj život. Repeat until it´s solved. :)

piatok, 11. júla 2014

Letné zápisky, vol. 4 - Rodinná pouta


Zúčastnila som sa na krste bábätka. Ak ste niekedy videli podobnú udalosť na Slovensku, iste viete, že u nás väčšina vecí prebieha vo formálnej atmosfére. Tu to však bolo úplne iné - ľudia veselo konverzovali v kostole, potľapkávali plecia farárovi, ktorý prišiel v plátennej košeli a správal sa viac než žoviálne. Deti sa hojdali na zvone a krstní rodičia hádzali z okna sladkosti, balóny a kužeľovité párty čiapky.

Na oslave, ktorá sa konala na mieste vzdialenom niekoľko km od mesta, nápadne pripomínajúcom haciendu z latinskoamerických telenoviel, sa zúčastnilo približne sto ľudí. Podávali sa rôzne druhy šunky, syrov, olivy (bola som vo svojom živle), kvalitné víno, paella a ako dezert ľadová našľahaná torta s mesiačikmi pomaranča a bielou čokoládou. (Myslím, že aj Bratilicious by si prišli na svoje.)

Zoznámila som sa s XY ľuďmi a všetci boli strašne priateľskí a otvorení, zdôverovali sa mi so svojimi radosťami&starosťami a stále vraveli, že som muy maja, ba napočítala som asi päť matiek-dohadzovačiek, ktoré túžili po tom, aby ma mohli predstaviť svojim darebným synom.  
  • Hlavou a krkom rodiny je stará mama, na svoj vek veľmi čiperná pani, ktorá rada rozpráva o celej svojej rodine, o svojom psíkovi labradorovi a o tom, ako veci fungovali kedysi. Keď sa s vami zhovára, díva sa vám priamo do očí a drží vás za obe ruky, akoby vám zdeľovala tajomstvo života. Žije celý život vo veľkom dome spojenom s hospodárstvom a obrovskou záhradou ako stvorenou na katalógové letné svadby. Presne v tom dome sa narodilo a vyrástlo jej päť dcér, ktoré sú ako päť prstov jednej ruky – každá je iná, ale keď sa stretnú, tak puto medzi nimi je takmer hmatateľné. 
  • Kuriózny záujem u mňa vzbudila Carmen s perlami okolo krku, ktorá má päťdesiat, vyzerá na štyridsať a opretá o stĺp nehanebne flirtuje s mužmi o dvadsať rokov mladšími. :)
  • Malé deti, ktorým sa moje vlasy zdajú úžasne exotické, zatiaľ čo ja blednem závisťou pri pohľade na ich krásne tmavohnedé kučery.
  • A potom tu bol J., ktorý má opálenú frajerku tanečnicu a ktorý bol ohúrený mojím smiechom  a vraj subtílnym hláskom po 3 pohároch vína. Bolo vtipné, ako sa ma snažil naučiť niečo po katalánsky a ohúriť hádankami a fígľami. A keď sme sa lúčili, povedal mi, že: „El otro día me harás problemas tú.“ (Haha, problemas.)
Ale inak tu život plynie celkom pokojne. Môj denný režim je úplne iný, ako cez semester. Len keď si prepočítam ten plat, tak si stále vravím wtf?!, pretože za takú hodinovú maržu by som doma neprešla ani 10 metrov cez cestu do Artfóra. No nebudem sa sťažovať, pretože mi je tu vlastne fajn. Každý deň vstávam v rovnakom čase a moja insomnia zrejme dočasne presedlala na niekoho iného. O tom, aké hlúposti sa mi každú noc snívajú, písať radšej nebudem:) Mimojazdom, keď toto píšem, mám otvorený Word, sedím pod slnečníkom v kaviarni v úzkej uličke (klišé no 1), mám na sebe dlhú bielu košeľu previazanú opaskom a klobúk (klišé no 2), pijem kávu a na stole je položená minivázička so živými kvetmi (klišé no 3.)

Ako sa máte vy? Napíšte mi prosím niečooo... o Slovensku. O čo prichádzam a tak.





pondelok, 7. júla 2014

Letné zápisky, vol. 3 - O chúťkach



Dnes ráno ma prebudilo silné hrmenie, až som mala (vo)dojem, že nám na golfovom ihrisku pristálo lietadlo. Keď som otvorila okenice (áno, máme okenice ako z telenovely je to super), vonku sa blýskalo, vzduch voňal a na parapetnú dosku klopkal dážď. V čase, keď toto píšem, sedím pri otvorenom okne a musím mať na sebe mikinu a hoci môžem povedať, že moje telo je celkom adaptabilné, jemné ochladenie som privítala s otvorenou náručou (blogger klišé, level: advanced).

Trochu ma zamrzelo, že si nemôžem ísť zabehať, ale na druhej strane jeden deň off ešte nikomu neublížil. Som na seba hrdá, že sa každé ráno „prinútim“ obuť tenisky, športový top a kraťasy a takmer hodinu behám okolo golfového areálu. Niekedy stretávam týpka, ktorý stále chodí v čiernom športovom úbore, vždy ma pozdraví a usmeje sa (čo mi pripomenie, že naposledy som bola na rande asi pred 100 rokmi a pritom tak veľmi chcem zažiť nejakú búrlivú letnú lásku a vzrúšo a hrať sa, že som Lana v tomto klipe, ou yeah, ale túto letnú sezónu k ničomu podobnému nepríde, lebo opálení Španieli mi neprídu práve pôjební) a uteká veľmi rýchlo, tak sa snažím držať tempo, aby som nebola za trapošku bez kondície. Čo tam po tom, že domov dobehnem zničená, akoby som bežala o život. Mám motiváciu byť lepšia a silnejšia a možno to dotiahnem aj na Devín maratón, lebo sa zdá, že človek ani nie je bežec, ak nejde na  oficiálny event, kde si zaplatí vstupné a potom dostane pol litra sponzorskej perlivej minerálky a horalku :)

Týmto sa dostávam k tomu, že ak chcete schudnúť, choďte do Španielska. Môžete jesť koľko chcete a večerať o jedenástej večer tie najlepšie tortilly a aj tak vám začnú byť všetky veci podozrivo voľné. Buď sa moje magnéziom nadopované telo zbláznilo, alebo je niečo vo vzduchu. Alebo je to tými olivami a olivovým olejom, v ktorom sa tu môžem kúpať a beztak je ho všade nadmieru veľa.

Mimochodom, jedným z dôvodov, pre ktoré som sa sem tešila, bolo práve jedlo. (Viem, že stále píšem o jedle a vás viac zaujímajú cool príhody, ale ja o tomto milom hedonizme dokážem rozprávať hodiny a stále nemám dosť, tak sa nehnevajte.) Krátko po mojom príchode som však zistila strašnú vec. Moja hosťovská mama nevie variť, napriek tomu, že má plnú chladničku tých najlepších vecí, za ktoré by ste na Slovensku zaplatili dvojnásobok a beztak by ste nemali istotu, že sú čerstvé. A ja tak zúfalo chcem čerstvé morské plody a lososy a krevety a tortilly a všeličo možné! 

Rozhodla som sa, že sa chopím situácie sama. Prebieha to približne takto: som v tej super veľkej kuchyni, beriem svoj gastronomický osud do vlastných rúk, vyberám z chladničky rybu, bagel a zeleninu, vylievam na panvicu olivový olej a kladiem na kuchynský pult misku s nepoužívanými koreninami, ktorú som pár dní predtým preložila z najvyššej poličky na najnižšiu. (Inak, mám strašný fetiš na ovoniavanie korenín a jedlá dochucujem vždy podľa toho, ako to cítim. Predstavujem si, že raz budem mať veľkú kuchyňu a na nej poličku s malými drevenými fľaštičkami plnými voňavého korenia.)

- Ale Kristína, netráp sa, nemusíš variť, keď som doma. Ja to urobím, choď sa opaľovať.
- Netreba, ja rada varím. 
- Ale ja som sa chystala robiť makaróny s (vopred nastúhaným!!!*) syrom a paradajkovým pretlakom. **

Väčšinou si vydobyjem svoje a musím sa pochváliť, že som sa naučila robiť najlepšie špagety a la mediterránea, čo je môj nový národný recept, nové "zemiaky Chérie s jablkami, slaninou a škoricou."

* nikdy som nepochopila, prečo si ľudia kupujú vopred nastrúhaný no-name syr a vopred nakrájaný šalát, keď si môžu kúpiť všetko vcelku a zachovať pôvodnú intenzívnu chuť produktov.
** aspoň ten je bio.






*

*

streda, 2. júla 2014

O jedle

Ó, aj vy ste si všimli ten trend adorácie jedla a prehnané vyzdvihovanie zdravého životného štýlu? Ako to už býva, s každým novým trendom prilezie skupina hejterov, ktorí, zdá sa, nemajú na práci nič iné, než si robiť srandu a hlúpe posmešky z ľudí, ktorí držia krok s novou módnou vlnou. Je in byť vegánom a piť smoothies? Začali túto tendenciu vyznávať vaši bývalí spolužiaci, ktorí do seba roky každú prestávku tlačili obložené žemle a pizza rožky z bufetu? Stretávate v posilkách a v crossfit centrách ľudí, ktorí na telesnej nezabehli ani kilometer bez toho, aby neomdievali a nenačahovali sa za inhalátorom? No a čo?? Nie je to vari lepšie, ako keby mal byť v móde McDonald a Slovakia chips (vyrobené v ČR)? Čo tak si priznať, že je na tom novom trende možno niečo dobré?

Moje stravovanie nie je extrémne v žiadnom zmysle slova. Nie som vegetarián ani vegán a odmietam jednostrannú diétu. Rada chodím jesť a piť na buržuj miesta, rovnako si rada pripravím doma chlieb s maslom a rajčinami. Každé jedlo je pre mňa pôžitkom, mám svoje top gastronomické zázraky, ale neštítim sa ani ochutnať mušle či polosurový stejk, lebo rada skúšam nové veci, aby som si mohla utvoriť vlastný názor a prípadne sa nechať milo prekvapiť. Zdá sa mi totiž iracionálne zavrhovať niečo len kvôli predsudkom.

Milujem moje španielske rána, pretože je to moja voľná časť dňa. Vždy vstanem skoro, idem si zabehať, skáčem na švihadle, dám si sprchu, oblečiem župan, nakrájam si ovocie, pridám orechy či mandle a zjem si ich v záhrade pri bazéne. Minule A. povedala, že jedlo je tiež zážitkom a úplne s ňou súhlasím.

Milujem, keď máme na obed čerstvého lososa či chobotnicu.
Milujem krevety osmažené na olivovom oleji pokvapkané citrónom.
Milujem teplý chlieb a cestoviny, hoci sú to samé sacharidy.
Mám rada chuť mlieka, hoci britskí vedci povedali, že vraj prospieva akurát tak teliatkam.
A príležitostne si zapálim kvalitnú cigaru.

A keď mám občas ráno chuť na kýblik kávy a sušienky, tak čo? Áno, aj ja si občas dám Colu, idem na pivo, víno a ľúbim dobrú čokoládu.  Znamená to, že som porušila dogmy a už nikdy nemôžem povedať, že sa zdravujem zdravo? Ľudia, preboha, neberte to  tak vážne. Život je aj na to, aby sme si ho užili, nie?

Ak niekto chce nachos, salsu a polotovary, tak nech si dá. Ak chce jesť celý život len surovú stravu a vôbec nemá chuť na sladkosti, je to v poriadku. Trápne je neustále rozkazovať, ohovárať, hodnotiť a posudzovať druhých. Každý má právo robiť so svojím telom čo chce. O tom je diverzita. A tí, ktorí majú stále blbé reči, prosím, preberte sa trochu, vzchopte sa a nehejtujte ľudí, ktorí majú inú gastronomickú filozofiu ako vy.

Čo si o tom myslíte? Aké je vaše TOP jedlo a čo najexotickejšie ste vyskúšali?