utorok, 22. júla 2014

Nostalgický hejt

Som tu už mesiac a neverím, že to píšem, ale chýba mi Slovensko.
Chýbajú mi večery v Bratislave, kamaráti a všetci urbánni lúzri.
Štrúdľa od mojej maminy, domáce jahody a slnečnice v našej záhrade.
Chýba mi chodenie na nákupy, možnosť byť hodinu v supermarkete a nakupovať si zdravé dobrôtky.
Chýba mi karamelové latté zo Štúra.
Vínové debaty s K.
Moja posteľ.
Chýba mi Jablčnô, nepravidelný denný režim a spánok do dvanástej.
Chýba mi, že už nemám bielu pokožku.
Postrádam trištvrte môjho šatníka, všetky moje topánky a vintage kabelku.
A zo všetkého najviac mi chýba                                  , takže si radšej idem urobiť náladu skokom pohľadom z okna.

Aby bolo jasné, nie je to tu vôbec zlé, ba väčšina vecí je super, no beztak som trochu žiaľuplná. Stalo sa vám už niekedy, že ste stretli človeka a čím viac ste ho spoznávali, tým vám bol sympatickejší? Tak s mojou hosťovskou rodinou je to úplne naopak. Možno by som mala radikálnejšie oddeliť prácu a voľný čas, ale keď s niekým bývate, tak chtiac nechtiac na seba narážate stále. A hoci mám často sto chutí robiť tisíc iných vecí, ktoré sú mimo množiny <rozprávať si o zvieratkách, hrať futbal a divadlo>, nemôžem sa len tak zdvihnúť a ísť si svoje.

Nemám právo hovoriť druhým ľuďom do výchovy detí, ale počas tých niekoľkých týždňov, ktoré s nimi zdieľam časopriestor, som prišla na to, akú rodinu mať nikdy nechcem. Keď strávite s cudzími deťmi celý deň, všetko je fajn, uložíte ich spať a ich rodičia, ktorí s nimi strávia približne 5 minút denne, vám začnú vyčítať, čo všetko robíte zle a akí ste dezorganizovaní, pobúri vás to. Je mi ľútostivo, že za mnou dvojičky chodia častejšie ako za svojou mamou, objímajú ma miesto nej a vravia, že chcú, aby som nikdy neodišla. (A ja sa cítim trápne aj za ňu, keď tam stojí a zazerá na mňa, pretože ma jej deti majú radi.) Niekedy je ťažké udržiavať si nadhľad, keď som obklopená toľkými vznetlivými podnetmi a negatívnou energiou ľudí, ktorým sa deti narodili vo veku 45 rokov a teraz akoby nevedeli, čo s nimi.

Myslím, že by im pomohlo, keby sa prestali brať tak vážne. Keby sa občas dokázali zasmiať, vniesli trochu pohodysu do svojej existencie a celkovo prestali lipnúť na divných pravidlách, ktoré sú podľa mňa úplne nelogické. Možno si teraz poviete, že sú to malichernosti a nemám sa tým trápiť, ale mňa to naozaj štve. Vždy, keď idem von alebo na výlet, prepadne ma náhly záchvat optimizmu a nemám chuť sa sem vrátiť. A keď tu už musím byť, najšťastnejšia som počas mojich lúzerských foreveralone večerov vo vírivke, keď sa s nimi nemusím rozprávať. Pre lepšiu orientáciu v mojej rozbúrenej emočnej hladine som načrtla prehľadnú tabuľku.




Modrá línia vyjadruje, ako priamo úmerne s časom vzrastal level mojej nasratosti na hosťovských rodičov. Bledoružovú som nazvala „giving a fuck“. Ako je vidno, nasrdenosť šla hore kopcom, matie (v) pi(č)či z kopca. Cítim sa ako rebel a som sama zvedavá, kam to ešte vyústi :) Verím, že k lepšiemu, najmä preto, že ma čaká najlepší výlet. Juhúúúú! :)

PS: Áno, tento post bol naozaj hejt, lebo byť stále super a mať nadhľad je nuda.
PS2: Vážte si, čo máte!

4 komentáre:

  1. Ty si geniálna :D :D Ten diagram...:D
    Inak tento tvoj "hejt" celkom chápem. Tiež som mala takýto prípad v mojom okolí a prežívala som to podobne.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. pokial si este nemala hystericky zachvat placu alebo obzerstva (alebo iny priznak psychickeho vypatia), tak si na tom dobre. ;)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. juj, to nie, ja sa ventilujem len takto nevinne :D :)

      Odstrániť
  3. Ty jsi prostě úžasná :D

    OdpovedaťOdstrániť