sobota, 2. augusta 2014

Letné zápisky, vol. 8



Počas jedného z tých no-bra dní som sedela na horúcom kameni a obedovala ustrice. Pokožku som mala pokrytú soľným práškom a medzi prstami na nohách ma šteklil piesok. Za iných okolností by som čím skôr zdrhala do sprchy, ale tieto okolnosti boli odlišné než obvykle. Na Španielsku ma najviac baví živelnosť, ktorá akoby bola vpísaná do DNA tunajších ľudí. Žiť moment - to je slovné spojenie, ktoré ich úplne vystihuje. Ich prístup k životu nie je taký upätý ako u nás doma. Páči sa mi, že ľudia nelipnú na zaužívaných, často značne obmedzujúcich predstavách (tak ako u nás) a sú akosi viac spontánnejší  a tým pádom nevyhnutne aj radostnejší.

More voňalo a hučalo a ja som v tom momente cítila obrovskú vďačnosť, že môžem toto leto navštíviť všetky tie super lokality, do sýtosti sa kúpať, plávať nahá, byť trochu buržuj, spoznávať nové mestá a dediny a nových ľudí. Som presvedčená, že ak by sme sa zbavili predsudkov a ku všetkým pristupovali pozitívne, svet by bol lepší. Myslím si totiž, že od každého, koho vám život prinesie do cesty, sa môžete niečo naučiť... hoci len maličkosť! A nie je vlastne skúsenosť tým najlepším, čo vám nakoniec ostane?

Ustrice sa jedia živé. Zakaždým, keď ich pokvapkáte citrónom, zmrštia sa, pretože ich to zaštípe. S chuťou som zjedla asi desať (snažiac sa nevnímať, že vyzerajú ako škaredá vagína), no v žiadnej nebola perla. Vzbudilo to vo mne myšlienku, že som zrejme ženou, ktorá je odsúdená na umelé šperky do doby, kým si drahokamy bude môcť kúpiť sama. 

Teraz prejdem k veci. Zdá sa mi, že na Slovensku veľa ľudí žije väčšinu svojho času čakaním na niečo. Na koniec školy, práce, dňa, roka. Na prázdniny, aby neskôr čakali na skončenie otravnej dovolenky s rodinou, na koniec prázdnin, pretože sú nudné a členovia rodiny vám po čase strávenom doma lezú na nervy... Iste aj vy poznáte ten systém, ktorý sa v krátkosti dá opísať ako: "Máme všetko. Čo chceme? Chceme viac!" Uzavretý kolobeh. z ktorého časom vytesníme väčšinu zlého a ostanú nám tie dobré spomienky, aby sme onedlho opäť vstúpili do dní, s ktorými nie sme tak na sto percent spokojní a stotožnení. Mohlo by byť zaujímavé urobiť štatistiku, koľko percent času si obyčajný Slovák užíva život.

Chronic dissatisfaction, that's what you have. Niños de mierda!

Viem, že z môjho blogu, IG a iných facebookov to vyznieva, že si tu len užívam a preto sa mi ľahko mindžuje, no pravdou je, že zároveň makám ako otrok. Pretože ak niekoľko dní po sebe strávite s dvoma neunaviteľnými šesťročnými deťmi (pričom neustále počúvate buzeráciu od ich rodičov, pretože nič, čo urobíte, nie je dosť dobré), logicky vás to vyčerpá. Mňa tak, že niekedy zaspím pár minút po tom, ako ich uložím do postele :D

Domnievam sa všal, že by bolo pekné, keby sa ľudia naučili vychutnávať si každý moment. Nie len tie chvíle oficiálne vyhradené na radôstky, pretože tie sa väčšinou spájajú s očakávaním. Počas dňa, aj toho najbežnejšieho, sa dá nájsť veľa vecí, ktoré ho spríjemnia. 

Španieli sú často dezorganizovaní a nedochvíľni, ale nedá sa im poprieť, že pôsobia šťastnejšie a uvoľnenejšie ako Slováci. Žijú s ľahkosťou a ja sa to učím tiež. Na všetkom sa dá nájsť niečo dobré a niečo zlé, pričom je dosť možné, že ak by som tu žila, začalo by mi to liezť na nervy. Avšak, som človek, ktorý sa na všetkom snaží nájsť niečo pozitívne (v opačnom prípade by som v posledných mesiacoch asi mohla ísť do kúta plakať, haha), takže sa učím brať každú udalosť tak, ako príde. Učím sa byť otvorenejšia, skromnejšia, prispôsobivejšia, adaptabilnejšia. Viem, že nemusí byť všetko podľa mňa a nie vždy dostanem to, čo chcem, ale to ešte neznamená, že vo výsledku nebudem spoko.

Kým som toto písala, za oknom padal hustý lejak. Takmer akoby som vôbec nebola v slnečnom Španielsku. Ale teraz, zdá sa, začína slabnúť, stmieva sa a mračná sa trhajú. A po daždi vždy nakoniec vyjde slnko, nie je vari tak?

7 komentárov:

  1. Vrelo súhlasím :) Niekedy to síce nejde, mať vždy dobrú náladu a zo všetkého sa tešiť, ale snažím sa o to aj počas bežných dní a svet je tak lepší. Keby sme si mali užívať len dni na to oficiálne vyhradené, bola by to dosť bieda. Uf, na ustrice by som sa asi neodvážila, ale vždy ma zaujímalo, ako chutia :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. hmm.. chutia sviežo. a trochu slano, ako more :)

      Odstrániť
  2. Hmmm... v podstate vo všetkom máš pravdu, ale k takémuto stavu sa musí človek dopracovať postupne, malinkými krokmi, nepríde na to zo dňa na deň. Ale práve tento tvoj článok, môže byť práve nakopnutím :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. máš pravdu. a ak pre niekoho je, tak ma to len teší :)

      Odstrániť
  3. a nehybu sa tie ustrice v hube? mne plody mora ciastocne chutia ale mam pseudoproblemy s tym ako vyzeraju :D musim sa premahat niekedy :D

    inak - presne! absolutne vystihujes moje pocity, podla mna ludia by mali by spontannejsi a viac si uzivat (neznamena to spustit sa, ale proste si uzivat zivot). ja som na to dosla v nemecku, krajine pravidiel, kto by to bol povedal, ze =)
    ale moj zivot je tu presne taky ako by mal byt, proste robim co chcem a kedy chcem (no, ne doslova, zial) a velmi ma to bavi. aj len obycajna prechadzka alebo ranajky vonku alebo nejaka uplna blbost!

    ty si taky motivacny writer! len tak dalej a pekne sa opaluj lebo mne tento rok neni dopriate sa dostat na slnko :D bud som v praci alebo mam opicu....uznaj :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. presne to som mala na mysli. u mňa práve tie malé veci ako spontánna prechádzka po čerstvom vzduchu alebo zmrzlina vyvolávajú len tú najlepšiu náladu :))
      a nie, nehýbu sa :D hoci s prvou som mala tiež trochu vizuálny problém, ale potom to už bolo ok.

      Odstrániť