Zobrazujú sa príspevky s označením Chérie. Zobraziť všetky príspevky
Zobrazujú sa príspevky s označením Chérie. Zobraziť všetky príspevky

štvrtok, 17. októbra 2013

Tajomstvá

Prišiel na mňa útlm. Vždy, keď neplánovane zadriemem s kontaktnými šošovkami, bolia ma oči a sú celé červené. Ale nezvyknem driemať často... len keď toho mám veľa. Tragický pohľad je dnes na mňa. Stojac na zastávke v daždi do seba spontánne tlačím karamelovú wafličku, ktorá mi lepí zuby. Mám hrozné vlasy, bolí ma bruško a dá sa mi plakať, lebo celý svet je zlý. Samozrejme, v skutočnosti mi nik neubližuje, ale zhluky hormónov rozlievajúce sa mi v krvnom riečišti zapríčiňujú, že sa cítim slabo, choro a neatraktívne v porovnaní s inými. Pričasto sa vraciam späť do čiernej. Idem vyletieť z vlastnej kože počúvajúc Depeche mode a keď som v meste, rútia sa podo mnou mosty. Zakoktávam sa.

Ale nebudem tragédka, už mi je lepšie. V posteli pijem víno a píšem na papier odvážne nemravnosti. Poďme byť na chvíľku nechutne optimistickí. Nakreslime si na nepoškvrnenú A4ku farebné kvietky a zubaté slnko s mnohými cípmi. Ale vážne. Priveľa sentimentu sa mi tu hromadí, takže už len posledná veta od ruského autora, ktorého isto iste všetci poznáte: Divé kone spoznáte podľa svižného kroku, zaľúbených mládencov podľa smútku v oku.

Ale čo tam po tom, ako sa dnes máte vy?

V našej peci piši myši pištia, v našej peci psík spí.

utorok, 1. októbra 2013

e.t.


Čierna a biela sú moje farby. Vždy to tak bolo. Najväčší odvaz je červená a šedá a hnedá. A potom sú tu ešte nejaké veci:

Detské záležitosti. Biele ponožky a možno len jedna, lebo druhá noha je bosá a ohrieva sa o väčšie mužské chodidlo. Chcem povedať:

Chýbaš ako klišé.
Pohladkaj mi chrbátik 
a
Ja chcem granko, prosím

tak ho vyjedám lyžičkou a obsypem ním bledošedú kuchynskú linku a potom fúkam omrvinky do drezu. 

Občas... sa necítim dospelo. Všetko čo je skutočné je páperie rastúce mi namiesto obočia a škrupinky v očiach, keď sa zobudím. 

Ako sa vypliesť z malých ironických hier ktoré radi hráme? 

Dvojfarebná bábovka, čaj s medom a jablká. Pri pohľade do zrkadla je tam dospeláčka, ale v myšlienkach je vpletené nadšenie podobné tomuto:

Oh bejby, zbožňujem ťa do konca vekov! Túžim nosiť tvoje košele, hriať sa a spávať pod prikrývkami nasiaknutými vôňou tvojej pokožky. Vezmi si ma za dievča, za tvoju kreatívnu ryšavú Lo, ktorá je občas silnou ženou ubezpečujúcou ťa o svojej priazni. Budeme piť drahé martini a lacnú sódu s citrónmi, pomarančami a limetkami. Dovoľ mi ležať pri tvojich nohách, len tak sa schúliť. A zjesť ti polovicu večere. 

A potom sa rozlúčime a tisíckrát umrieme, nahlas a rituálne a vieme, že sa budeme milovať aj keď odídeme preč, zmeníme si identity, ja si zafarbím vlasy a ty si oholíš svoju ryšavú bradu.


   

piatok, 27. septembra 2013

Passé.

Zahryzla som si do jazyka a trpko-sladká krv mi naplnila chuťové poháriky. Zakrútila som sa hlbšie do jeho hnedého saka v ktorom vyzerá ako študent z Harvardu a odpila som z najlacnejšieho vína, ktoré mali v ponuke. Striedavo som krčila a vystierala skrehnuté prsty na nohách, ktoré ma boleli z celodenného chodenia vo vysokých topánkach.

Prišli sme ku mne ešte skôr než odbila polnoc. Milovali sme sa v malej posteli v žltom svetle stolnej lampy. Na okno bubnoval dážď, alebo sa mi to možno len zdalo. Nepotrebovali sme vyznania ani názvoslovie a bolo to úplne v poriadku, hoci bolo jasné že si neveríme, že by sme práve my dvaja mohli byť to, čo sa dá vysloviť len pošepky. Nikdy sme neboli nevinní. Zrejme to tam bude vždy, ostré slová visiace vo vzduchu ako výkričník, skrytý v pohľadoch akými sa na seba pozeráme. V mojich trasúcich sa kolenách keď ho čakám na spontánnych miestach a v spôsobe akým spolu hovoríme, v spôsobe akým sa poznáme, v tom čo si k sebe dovolíme.

Tento príbeh nemá záver. Možno len taký, že som chorá, mám triašku a horúčku. A že som presvedčená, že je to najpríťažlivejší muž na svete. A pozná moje nedokonalosti. 

Navzájom si kupujeme knihy, ktoré dnes čítame každý vo svojej posteli.

utorok, 17. septembra 2013

Miľúbenie

Moje vlasy stratili pár nepodstatných centimetrov a nadobudli farbu ohňa a jesenného lístia. Nosím modré semišové topánky a biele svetre utkané zo záclony. Jeseň je pre mňa obdobím, keď je všetko farebné, zaujímavé a akoby krajšie. Ľudia, mestá, stromy. Ľúbim hroznový mušt a atmosféru začiatku školského roka, keď sú všetci študujúci ešte plní energie a ich tašky sú panensky nepoctené špinou z MHD. Jeseň všeličo sľúbi.

Nosím podkolienky a nadkolienky, pretože sa mi páčia. Ja už dávno nie som o tom, čo je na Lookbooku. Vyrástla som a moje priority sa zmenili. Radšej než si kúpiť blbosti z h&m investujem do kníh, pretože tie ma obohatia na duchu. Naučila som sa variť, chodiť do postele pred polnocou (aspoň väčšinou) a vstávať v spoločensky akceptovateľnom čase. Už si neubližujem vedierkom silnej kávy denne a keď zaspávam, moja hlava je pokojná. Akceptujem názory mojich rodičov a nenivočím hnuteľný majetok milovaného druhého.

Naučila som sa veľa o sebe. Moje ciele i priority sú o niečo hlbšie, i ja sa každým dňom snažím meniť k lepšiemu. Svet býva aj chladné miesto, no už viem, že na ľudí sa nemožno pozerať skrz prsty. Každý robí to, čo je jeho srdcu blízke a nik nemá právo hodnotiť. Kto sa veľa pýta, veľa sa dozvie. Zatelefonovať a ísť pokecať na kávu je jednoduchšie, než sa zdá. Súznenie duší môže nastať, len ak zmyjeme všetky čiastočky ostychu, naučíme sa akceptovať prítomnosť a prijmeme sa takí akí v skutočnosti sme. A niekedy stačí len nechať veci prehrmieť a nerobiť zbytočné teátro.

štvrtok, 12. septembra 2013

Diary of Chérie vol. 2

"Na cene sa dohodneme potom, hlavne aby sme si rozumeli if you know what I mean. Môžeš prísť na obhliadku v nedeľu po 21:30?"
Ehm, obhliadnuť si tvoj penis?

To bol môj prvý pokus o nájdenie študentskej izby, v ktorej by som mohla bývať sama ako v plote kôl. Keď som hľadala byt, v ktorom by som mohla najbližší rok hlavu zložiť, zožrala som bielu Študentskú pečať. Je to čokoláda, ktorú neznášam, ale inú sme doma nemali. Potom som mala pocit, že mám veľký zadok a chcela som zavolať Filmovému, ale ten by mi iba potvrdil, že to nie je len pocit. Ak budem chodiť celá v čiernom a nosiť desaťcentimetrové podpätky, tak viete prečo. Maskovať sa budem! (Práve som si vyhľadala v obrázkoch, ako vyzerá vorvaň.)

Ponuky, ktoré som mala, boli smiešne. Bytík medzi Harleyom a cintorínom. Byt vedľa vchodu bývalej sokyne. Čierna diera Príliš tmavý byt, ktorý sme nazvali drogerské doupě. Starý dom s balkónom a obrovskými bielymi oknami na Pražskej, ktorý nám vyfúkli pár hodín pred obhliadkou. Najväčší hlod bol mail s textom "...super lokalita, 15 minút od Avionu." Akože vážne, to je hlavná výhoda? Mala som chuť prilepiť si ruku k čelu. Chápete, kto už len chce ísť do Avionu? Ja vlastne ani neviem kde sa Avion nachádza, ale asi veľmi ďaleko a to FAKT majú ľudia radi nákupné centrá? Podľa mňa jediná ich výhoda je, že sa tam človek môže ísť zadarmo vycikať a pozrieť do zrkadla, keď sa príliš dlho prechádza po vonku.

No každo-každoPÁDNE, cez víkend sa sťahujem. Budem prebývať v podkrovnej izbietke na Panenskej ulici. (Ten názov :D) A celkom sa teším, spolubývajúca bude coolys žena, to viem už teraz. Len dúfam že neobjaví môj blog, lebo čo ak by si myslela, že som nejaká čudná? A som celkom zvedavá, čo prinesie semester.

pondelok, 9. septembra 2013

Spať

Ďalšia noc, ďalšia dávka insomnie. Uži si ju dievčatko do poslednej kvapky. Všade tma, čiernota, len slabé svetlo pouličných lámp kopírujúce krivky troch okien dáva na známosť existenciu vonkajšieho sveta, v ktorom v tejto zvláštnej hodine niet už nikoho. Nikoho.

Mám PMS a chuť plakať. Len tak. No nedá sa. Priveľa komplikovaných myšlienok a primálo energie na zmysluplnú činnosť, alebo hoci len na maličký pohyb. Nie je tu nikto, kto by mi hladkal bruško, odháňal zlý sníček a privolával dobrý.

Levanduľa pod vankúšom ma štípe v nose. Mám sucho v hrdle. Zívam. Počítam, koľko hodín som už hore a to číslo je pomerne vysoké. Chvíľami ma trasie zima, no keď sa prikryjem, začne ma zalievať pot. Prepadne ma úzkosť. Strašná úzkosť. Zdá sa, že veci sa nemôžu zlepšiť.

A pritom na túto neplechu vôbec nie je dôvod. Som vari blázon? Chcem len spať. Normálne sa vyspať..

piatok, 6. septembra 2013

.


Voláš ma Kvietok,
voláš ma Slniečko
a potom povieš: vyzleč sa!
Možno, možno by sme mohli posledný krát ujsť z domu?
mohla by som ti šepkať uspávanky...


Hlava. Myšlienky.
Myš-lien-ky v mojej hlave.
Vo veľkej, na ktorej rastie veľa dlhých hebkých vlasov.
V hlave plnej... rozumu (?) a myšlienočiek.

Som žena, šúčasť vesmíru, v hrudi mi bije pulzujúce šťastie. Nenosím vždy podprsenku a čo? V noci mi nad hlavou svietia milióny hviezd keď nažhavená čekujem aktuálne novinky z tej veľkej udalosti v New Yorku a do zošita s pevnou väzbou si lepím obrázky šiat a šperkov. V skutočnosti mi na nich až tak nezáleží, pretože čas vezme všetko čo považujeme za podstatné. Po sprche mi bolo zima, tak som si obliekla tepláky v ktorých spím a potom ma posadla obrovská potreba písať. Prsty sa dotýkali klávesnice a na bielej stránke wordu sa zobrazovali všetky moje potláčané slová. Nebol čas, nebol priestor, bolo len všetko to, čo som sa dlho bála povedať nahlas. Vyplavovala sa zo mňa frustrácia z vlastnej zraniteľnosti a napĺňalo ma prázdno.

A ešte jeden pocit.

Ako sa mi chveje pokožka keď sedíme blízko seba!
Ťažko sa mi vtedy dýcha.
Je mi k smrti a predsa sú to tie dôkazy žitia, bez ktorých by to nebolo ono.
Tie pocity, o ktorých sa píšu knihy.