štvrtok, 30. mája 2013

Zberateľ


Voda mi kvapkala z vlasov i z kabáta, keď som vošiel do jej bytu. Nezamykala. Verila mi. Všade bolo zhasnuté, len z obývačky sa ozývali zvuky akéhosi programu. Ležala na gauči a pod hlavou mala vankúš, jej silueta bola osvetlená televíznou obrazovkou a jej pohľad zamieril na mňa. Bez slova som k nej podišiel a stíšil hlasitosť. V očiach sa jej zablysol strach. Vedela, čo sa bude diať. Nespúšťala zo mňa zrak, sledovala každý môj pohyb. 

Vstala, aby mi uvoľnila miesto. Trochu sa zhrbila, keď zbadala výraz v mojich očiach. Zacítil som jej strach. Mamičkina starostlivosť, tak volám tú zvláštnu dokonalú vôňu, ktorú vyžarujú neskúsené a verné dievčatá. Je to veľmi špecifická zmes čerstvo otvoreného balíka piškót, aviváže a jahodového sprchového gélu. 

Rozdiel medzi nami bol v niekoľkých rokoch veku a v svetelných rokoch skúseností. Ja som bol dávno za vodou a moje možnosti výberu žien už neboli veľké ako kedysi, ale ona mala tú veľkú mláku ešte pred sebou a doposiaľ do nej namočila len prsty na nohách. Sľuby, reči a moje prosté divadielko stačili na to, aby som si ju pripútal. Dôverovala mi, ba sama vyhľadávala moju spoločnosť a chodila sa ku mne vyžalovať. A ja som ju objímal, držal za bradu a pri rozlúčke bozkával na čelo. Nebavilo ma to, ale bola to cesta k tomu, aby som vždy nakoniec dostal čo som chcel. 

Každým dňom som chcel viac. Bavilo ma sledovať, ako sa po niekoľkých dôverných pohľadoch a mnou vymyslených príbehoch so štipkou arogancie v jej očiach mením na boha. Ten jej pohľad plný očakávania! Nesmelé vyjadrovanie, koktanie a letmé dotyky. Jej počínanie bolo také rozkošné, že mi celý čas pohrával na perách úsmev. Bavilo ma vychutnávať si ten jej pohľad malého vystrašeného srnčiatka. Dôverne jej hľadieť do očí a zamykať za nami dvere.

Myslela si, že chápem všetok ten zmätok a strach čo má v hlave. Všetky tie ublíženia z minulosti, všetko, čo sa v nej roky zbieralo. Ona bola tá, čo prvýkát navrhla, aby sme išli k nej domov. Ani mi nenapadlo namietať. Vtedy to už chcela viac než ja. Vyťahovala z tašky kľúče, zatiaľ čo som jej zozadu vyhŕňal sukňu. Odomkla a zamierila do tmavej izby. Prestal som sa ovládať. 


Obaja sme sa prestali. Ovládať. Naše dialógy nadobudli v sekunde úplne iný význam. Bol som plný perverznej a zvrhlej radosti pri sledovaní jej rozkošného počínania. Vychutnával som si to ako ma nenávidí pre všetko čo robím a ako to ani za svet neprizná, pretože má len mňa, som jej jediný učiteľ, jej otecko, jej dôverník. A ona je moja spoluvinníčka nedočkavých gest. Niekedy premýšľam, ako dlho ešte bude trvať, kým to celé pochopí, napľuje mi do tváre a pošle ma kade ľahšie. Ale nie, dnes na to ešte nechcem myslieť.

streda, 15. mája 2013

Tam.

Písala sa prvá letná noc, keď sme rozohrali hru s krutými pravidlami. Zvrhlejšiu a obscénnejšiu než kedykoľvek predtým. Všetky princípy som sa naučila rýchlo, koniec koncov, nebolo času nazvyš. Počuť smiech, rozlievanie tekutín po stole, cinkanie pohárov a hudbu, z ktorej by nejeden prišiel o rozum. Čas sa spomalil. Kvapky dopadajú na podlahu a každá z nich vyvoláva ozvenu v miestnosti, ktorá razom stíchla a upriamila pohľady na teba. Zodvihnem pohľad spopod výrazne namaľovaných mihalníc a v tom momente opäť začnú hrať.

Skutočne dýchaš pre tie chvíle keď ťa s pobaveným úsmevom čakám na múriku či na rohu ulice? Motýlie krídla zachytené o lepkavú pavučinu snov. Útek z reality, besnenie, absolútna strata sebakontroly a závislosť na niečom čoho sa nemožno dotknúť, len sa priblížiť. Dáš mi dole prilbu a rukami načrieš do dlhých vlasov ktoré sa mi rozsypali po chrbte. Máš tetovanie na takom klišé mieste, že sa mi chce smiať. Zadívaš sa mi do očí. Viem, že mi neskriviš ani vlások. A napriek všetkému sa to celé príliš podobá na Fight club. Žiadne košele, žiadne topánky a bojujeme dovtedy, kým je to potrebné.
 
Mám stehná spálené od slnka a v očiach prach. Žijeme rýchlo a zamilovávame sa výhradne platonicky. Nemám strach z bolesti, mám strach z nevedomia. S rozbitými kolenami a čriepkami v ranách získavame presne to čo chceme. Púšťam ti Mansona a Lanu a hádžeme si do úst čerešne.V saku, ktoré mi siaha po kolená vyzerám smiešne a je mi to jedno. Nenávidíš moje maniere, dusíš sa v nich a beztak mi dovolíš kradnúť ti večery!

Čas sa zastavil. Ľahostajne a plynule. Strácaš dôstojnosť a ja rovnováhu. Zakloním hlavu a nahlas sa smejem. Framework zlyháva. Nebo je posiate tisíckami hviezd a počuť odbíjanie hodín na veži. Počítaš dni? Už ide len o minúty. A hovorím to potichu, zmierená. 

Vždy som bola väčšmi chladný New York než Los Angeles a bikiny a toto je ten bod, v ktorom sa stretávam s nepochopením. Nerozumieš a mňa vysvetľovanie otravuje. 
Rozlieha sa tu rinčanie skla a trhanie lepiacej pásky. 
Máš strach? Ja viem, že áno. Je to, ako keď padáte v tom zvláštnom stave predtým ako usniete.  

Krátky bozk na popraskané pery, rýchla výmena a zbesilý útek. Nekontrolovateľný pocit strachu po krátkom čase nahrádza dokonalá rozkoš a vy túžite, aby tá chvíľa nikdy neskončila. Po chrbte stekajúci pot, špinavé biele tričko a vyplavujúci sa adrenalín. Dýchaš príliš rýchlo a nahlas. Zosuniem sa na zem. Opriem sa vedľa teba o stenu a privriem oči. Prejdeš mi prstami po spotenom zátylku.
Nepovieme nič. Budeme v tom pokračovať, až kým nás nepristihnú.

utorok, 14. mája 2013

Nenásytnosť

Vyzleč sa. Daj zo seba dolu všetky vrstvy šiat a nezabudni na spodnú bielizeň. Beztak ťa neochráni. Keď to urobíš, ošúp aj pokožku. Extra zamrežovnaou štvoritou žiletkou, prípadne kuchynským strúhadlom na bielenie zemiakov. Aj tak si nahá, aj tak ťa už dávno celú má. Na čo čakáš?
Vyzúvam sa. Zošuchnem najskôr jednu čižmu, následne druhú a popritom si rozopínam gombíky na kabáte. Nechám ho skĺznuť na zem, pričom mi pohľad zablúdi na moje stehná, ktoré neznášam. Moji vnútorní démoni sediaci na poličke v anonymnej miestnosti mi robia spoločnosť. Sedia tam hore a nesúhlasne zazerajú. Vyčítavo krútia hlavou a imitujú dávivý reflex vyjadrujúc pohoršenie nad skutočnosťou, že ma vidia opäť.

Veď dobre, dobre, len dnes. Len dnes a potom už nie. Už to viac neurobím… No teraz sa tvárme, že je to v poriadku. Dobre? 
Nie, nie dobre! Pre TOTO sa s tebou nikto nebaví. Pretože si malá úchylná egoistická kurva!! 

Cez škáry starého okna do miestnosti preniká chladný vzduch. Kdesi vnútri pocítim úder. Otočím sa čiernym démonom chrbtom. Mám chuť si odpľuť, vypľuť všetok hlien do kúta, dostať zo seba odpornú pachuť, ktorá ma požiera zvnútra. Nikdy mi nebudú rozumieť. Nepochopia, že sa mi nedá prestať. Nechce sa mi prestať. Šaty si pretiahnem cez hlavu a otočím sa k nemu. Pozerám naňho s arogantne vystrčenou spodnou perou. Čakám, kedy ma schytí do náručia a jedným pohybom mi vykrúti krk.
 
Nerobí však nič. Sedí na posteli a hľadí na mňa ľahostajne, bez záujmu, akoby mu bolo úplne jedno, či budem pokračovať alebo nie. Stojím pred ním v starej bielej spodnej bielizni a pozorujem jeho vrásku medzi obočím. V ostatnom čase zdobí jeho príťažlivú tvár čoraz častejšie. Má ju, keď premýšľa, aj keď sa ma dotýka. Robí ho starším a bezcitnejším, než v skutočnosti je. Strasie ma zima a pocítim akútnu potrebu schúliť sa opäť do teplého kabáta. Tučné telo mám pokryté pehami, pigmentovými škvrnami, zimomriavkami a niekoľkými chrastami na kolenách. Premýšľam, čo nás vedie k tomu, že sa k sebe stále vraciame a zároveň ma prepadá panika pri predstave, že by sme jedného dňa prestali. Pokúšam sa zachytiť jeho pohľad. Potrebujem ho cítiť, potrebujem v ňom vzbudiť nejaké emócie, potrebujem vedieť, že to celé nie je len klamstvo, ilúzia, že za všetky obete, čo som vynaložila dostanem kompenzáciu.

Postaví sa a urobí niekoľko krokov smerom ku mne. Hľadí mi rovno do očí. Je to ten typ arogantného muža, s ktorým by sa žena ako ja nemala púšťať do boja. Nemám naňho, nie je to hra pre malých. Ak by chcel, zničil by ma jedným úderom ako muchu. Som skoro taká vysoká ako on, no v tej chvíli sa cítim zanedbateľne malá. Je tak blízko, že mu môžem zrátať pehy a pohľadom sa vpiť do jeho vrások. Preskúmať drobné hnedé bodky v jeho dúhovkách. Dotkne sa mojej brady, vlasy mi prehodí na bok a pomaly podíde k oknu. Neodvážim sa ani pohnúť.

Počujem jeho plytký prerývaný dych a celé moje vnútro skučí po jeho dotykoch. Rukami mi prechádza po kľúčnych kostiach, po šiji a ja mám pocit, akoby to bola čepeľ ručnej píly. Keď sťažka vzdychne, na krku pocítim závan chladného vzduchu. Čakám, čo sa bude diať. Nervy mám na praskutie! 
Začujem kroky. Zatvára za sebou dvere a necháva ma samú.