pondelok, 17. júna 2013

Vlahá letná noc.

Bolo už dávno po polnoci, keď som dostala chuť prejsť sa. Len tak, sama, po tichých uličkách. Ak viete, čo je to pretrvávajúca insomnia, tak ma pochopíte. Na letné pyžamo som si natiahla rifľovú košeľu a preliezla plot. (Badass level: 10)
Noc voňala vlhkosťou pôdy a v ovzduší bolo cítiť čosi zvláštne, čosi čo veľmi dobre poznám. Bolo to ticho pred búrkou, ako keď očakávate niečo veľké, ale váš život stále plynie a vy sa snažíte spomenúť si, čo stále robíte v tom jednom posranom bode s názvom Citová stagnácia. Ticho ktoré spôsobí, že sa odmietnete nečinne prizerať a zamiešate karty, nech už to stojí čokoľvek.
Oranžové svetlo pouličných lámp vrhalo nemilosrdný tieň na moju siluetu. Bola to chvíľa, keď som si takmer pripustila svoju ženskú zraniteľnosť a na chvíľu vypísala dovolenku silnej a nezávislej osobnosti. Sadla som si na obrubník a započúvala sa do zvukov prírody. Ruky mi voňali od jahôd a na moment som dostala chuť rozmaznávať niekoho nasálne sliznice. Túto myšlienku som samozrejme hneď pochovala. 
Kdesi v diaľke sa párili mačky. Ten zvuk mi liezol na nervy. Asfalt bol teplejší ako vzduch, no napriek tomu mi na lýtkach naskočili zimomriavky.
Našla som úlomok starej oranžovej tehly a doprostred ulice napísala meno na šesť písmen, ktoré som po chvíli prečiarkla a o meter ďalej napísala I ♥ crap.

streda, 12. júna 2013

Bolí(š) ma.

Pila som cocacolu priamo z plastovej dvojlitrovky a písala nasmutnejší príbeh, aký bol kedy povedaný. S Filmovým sme sa vzdialili na tristotisíc kilometrov a jediné čo ostalo v mojej hlave bol chlad a znechutenie. Spoznala som koncept prázdneho miesta a veru že to nebolo nič príjemné. Každá bunka sa vo mne búrila. Môjho najmilšieho priateľa mohli mať všetci okrem mňa. Pretože, pretože... prečo vlastne? 

Aha.

Roztrhali sme pavučiny podvedomých snov o tom že priatelia sa môžu ľúbiť. Kto pochopí moje šialenstvo a moju potrebu mlčať? Čo môže spraviť mladá duša ako ja? Schúliť sa do klbôčka alebo si ísť zaplávať a nechať vodu aby ju čistila zvonka i zvnútra. Možno povedať, že sa mi ťažko dýchalo a boleli ma pľúca, ale koho to zaujíma? Filmový šukal Francúzku vyzerajúcu ako muž, odpisujúc mi na správu (zrejme keď bol ešte polkou penisu v nej) a bratislavský most sa podo mnou rútil, keď som na stene čítala báseň, ktorú pre mňa stvoril Divadelný v deň keď sme sa spoznali. Dievča mám ťa rád, hoc je to len krátko. A potom nominatív množného čísla s tvrdým, nad ktorým som už vtedy prevracala očami a moje plecia sa triasli viac od neartikulovaného smiechu než od zimy. Vzduch bol vlhký po daždi, oblečenie sa mi lepilo na unavené telo a teplota na elektronickej tabuli sa šplhala do závratných rozmerov. Takých, že by jednému automaticky vyzliekalo šaty pri tých čiernych dverách. 

Strih. Takže si predstavte, že vás Divadelný naveľa pozve do svojho bytu/do KC Dunaj/na podvečernú prechádzku po mačacích hlavách/ďalších 5 klišé miest podľa vašej predstavivosti, požičia vám svoje ponožky aby ste neťapkali mokrými nohami po podlahe (kto si predstavoval KC Dunaj, má to teraz trochu sťažené), a spýta sa vás logickú otázku, prečo ste sa za ním dobíjali ako veľká voda bez pozvania. A vy čo urobíte? Odujete sa a zmohnete sa na: "Mne je smutno. A bolí ma bruško."

Je to hrozne hlúpe, však? Bola som z neho paf, jeho tvár bola stále mladá a bolo mi jedno, že efekt ktorý zanechávam v jeho živote je podobný prírodnej katastrofe. Vtrhnúť, zubami vyrvať kľudný život aj s koreňmi, roztrhať, zničiť a zahodiť. Paradoxne, on vo mňa opäť uveril, naivne skúšajúc prekonať zotrvačnosť ilúzii a získať nado mnou kontrolu. Akoby nevedel, že živlu nemôže porúčať, tobôž skrotiť ho. Pustil Black Sabbath (čiastočne prekonateľný rozdiel) a nechal ma vytrápiť sa. A potom sme sa zhodli na tom, že káva nie je dobrá na žalúdok a uvarili sme si ďalšiu arabicu.

nedeľa, 9. júna 2013

Milôstky

Nedeľu pred skúškou som sa rozhodla stráviť celú v mojej izbe (na protest proti vykorisťovaniu žien, ženám ochotným chodiť s mužmi ktorý ich evidentne nemilujú a proti slabochom neschopným samostatne myslieť), čo však nie je dôvodom na úpadok, naopak. Ovešala som sa trblietavými náramkami a pripravila si džbán panenského mojita, lebo sa úplne milujem a zaslúžim si byť epická.

Presne v tomto momente mám pocit, že môj život je ten najlepší na svete. Transformujem sa z princeznej na ženu ktorá si nenechá (z)búrať svoje kráľovstvo, pretože YES, I can do it! Mám kvety všade. Vo vlasoch, na košeli zo Zary i v parfume, ktorý tak zbožňujem. Dýcham a vnímam každý podnet. Myslím, že mám horúčku. Kadencia mojich slov sa rapídne zvyšuje. Púšťam si hudbu z letného playlistu, spievam, opúšťam sa, znásilňujem papier, vypisujem si obľúbené úryvky z Lolity a píšem blog. Ak zatvorím oči, na chvíľu budem dievčaťom v tylových šatách bez tiaže, bosá kráčať po lúke a mať nohy vlhké od rannej rosy.

Cez skúškové (okrem toho že vás slovne obšťastnujem na tomto bezbožnom blogu) sa obdarúvam, pretože potrebujem vlastniť veľa krásnych vecí. Som príliš mladá a mám príliš málo času na nosenie nudného oblečenia! Už mám najkratšiu čiernu sukňu s vysokým pásom a korzet so štvorlístkami pre šťastie. A tvorím. Biele elfské pančušky, ktoré mi boli prikrátke, som premenila na samodržky a oblečiem si ich k tej najkratšej sukni, teda ak nebude príliš krátka. 

Po dúškoch si vychutnávam omamný mätový nápoj, cez otvorené okno sem prúdi vzduch a prináša vôňu čerstvo pokosenej trávy. Vijem venček z divých ruží a privoniavam k ich sviežej vôni, ktorá nemôže byť mojou navždy, podobne ako všetci ľudia ktorí sa do mňa zamilovali. Nenápadná lienka rozhodla sa spriateliť a jeden nemôže odísť k svojim činnostiam, kým neodletí sama, v mieri.

PS: Bude pekne.