utorok, 30. júla 2013

Kto nebude vidieť, bude visieť

Toto je jeden z tých skutočných príbehov, ktoré cítim na pokožke, keď ma z jednej strany páli podvečerné slnko a z druhej prítomnosť najkomplikovanejšieho človeka na svete. Filmový, to je ten, čo realizuje všetky moje priania skôr než ich stihnem vysloviť a ešte mnohé ďalšie. Akceptuje moju trápnu teatrálnosť, nadradenosť a strpí dokonca moje čoraz väčšie ego. A to nie že raz, ale že furt. 

Na šatách i na pokožke stále cítim vôňu a detonačnú silu jeho objatí, hustú atmosféru nabitú mikročasticami dávnej lásky, ktorá sa v našich životoch rozšírila geometrickým radom, ako húf medúz v ktorom sa topil malinký Nemo a nemohol nájsť konca. Tabu dávno neexistuje. Nie je nič, čo by sme nerobili. Pravidelne testujeme trpezlivosť toho druhého, navzájom si rúcame pokojné životy, prekračujeme hranice zdravého úsudku a iných vecí. Pochopili sme koncepciu a budeme sa jej držať, až kým nepadneme vyčerpaním vedľa niekoho, s kým to bude... jednoduchšie. Má moje písmeno na zápästí. Som jeho najkrajším dielom a on je mojím šialenstvom. Žiarlivý, deštruktívny, arogantný a dojebaný muž slova.

A je úplne nádherný a myslíte, že o tom vie? Samozrejme, že vie. Chodiaci testosterón s dokonalými črtami tváre. Najpríťažlivejší muž, ktorý sa do mňa zamiloval. Nosí košele s dlhým rukávom vyhrnuté po lakte. Na tvári má znamienko a zopár vrások, ktoré zbožňujem rovnako ako výraz ktorým sa na mňa díva. Zbožňujem/nenávidím priepastné rozdiely medzi jeho dvoma osobnosťami. Poznám ho päť rokov a viem že je to schizofrenický zločinec, ktorý sa nikdy nezmení, no budem pri ňom stáť až do konca, rovnako ako on pri mne, nech vykonám čokoľvek.

Je to ten čo povie, že si vytlačí môj tajný letný zoznam túžob, ale nevytlačí si ho, on ich len jednu po druhej splní a ja naňho budem celý čas nechápavo zízať a v hlave si predstavovať, ako ukladám tehličky s názvom: Jebať na pocity jednu vedľa druhej, jednu vedľa druhej...................  Svojím spôsobom je to úplne prosté. Je to môj kamarát a je nám v prítomnosti toho druhého kurva dobre. Ale nebudeme z toho predsa odpadávať! Nik o ňom nesmie hovoriť v zlom či prevracať očami! Len ja smiem, lebo len ja viem... O Filmovom nerozprávam a ani sa k nemu otvorene nepriznávam, lebo viete, kto by tomu veril, kto by veril nám? Je to príliš filmové...

sobota, 27. júla 2013

Kubánske cigary. Chilli con carne. Siesta. Fiesta.

Exteriér, deň
Kráčam po historických uliciach takmer miliónového mesta. Nákupné promenády, malé utajené uličky s barmi, o ktorých vedia len skalní, vône všetkého druhu. Turisti-dôchodci, turisti-Japonci, turisti-mladé páry a miestni opálení muži v oblekoch, ktorí sa vyznačujú bledomodrými košeľami a červenými kravatami. Mladí metrosexuáli v leteckých okuliaroch s taškami Louis Vuitton. Tými pravými a uveriteľnými. Ženy o pár rokov staršie odo mňa s vráskami od slnka, nemilosrdné následky dní a rokov strávených na pláži v snahe byť čo najtmavšia. Mám chuť vykúpiť Tezenis a Intimissimi, no odnášam si len dvoje pančušky. Hodiny na katedrálovej veži odbíjajú poludnie. Každú chvíľu sa začne siesta. Telo sa mi kúpe v pote, netúžiac po ničom inom, lež po dlhej vlažnej sprche a malom ponurom miestečku, kde možno uniknúť pred nemilosrdnými lúčmi Ré.

Exteriér, večer
So zvrašteným čelom fajčím na streche cigaru. Vychutnávam si pohľad na obláčiky dymu. Nehodí sa mi, ale môj mužský princíp tieto druhy pôžitku priťahuje. Popol oklepávam o rímsu a nadychujem sa vône starého mesta. Kdesi v diaľke partia ľudi v mojom veku spieva hymnu. V živote som nevidela väčších nacionalistov ako sú Španieli. Cítim vysmážané jedlo. Mekáč v historickej časti mesta v ktorej máme prenajatý byt je zrejme súčasťou novodobej normatívnej kultúry a účelne dopĺňa miestny kolorit.
Exteriér, noc
Nemám rada teplo a nemám rada, keď sa trasiem od zimy. Desí ma vedomie, že neviem slovami obsiahnuť všetky myšlienky, ktoré mi hustnú v hlave podobne ako krv v mojich tepnách, keď za deň vypijem sotva šálku kávy. Táto krajina, v ktorej som takmer každý rok, je niečím zvláštna. O pol desiatej večer sa zakempujem v reštaurácii na námestí a pomaly konzumujem krevety, na ktoré si vytláčam primnoho citrónu. Moja pokožka je opálená. Modriny vyblednuté. Telo vyliečené. A myseľ? Pravdaže nie je v poriadku, lebo som emocionálny masochista, ktorý sa nemôže dočkať svojho životíka zo silver screen.

Strecha, noc
Vykrádam sa von keď všetci spia. Také patetické! Sedím na streche a šúpem si mandarinku, ktorú som cestou do prenajatého bytu odtrhla ulicu od našej. Aj vy ste hrali tú hru na dvanásť mesiačikov, keď ste boli malí? Preleziem cez múrik, ľahnem si na samý okraj a pozorujem hviezdy. Všade je ticho, všetci sú zalezení doma alebo v baroch o pár ulíc ďalej. Premýšľam nad udalosťami posledného roka, keď sa moje návaly paniky striedali so znôškou čistého šťastia a strachom zo stagnácie. Uvedomila som si, že už nie som tým deckom, myslím, že už ma nerozhádžu vplyvy, kvôli ktorým lietali hnuteľné majetky, údery mojimi malými päsťami a klíčili nemilosrdné ignorácie striedajúce sa s teatrálnymi hádkami. Dostala som sa na nečakané miesta a zblížila sa s nečakanými ľuďmi. Predstierala, že som silnejšia a nezávislejšia než v skutočnosti. Bolo to divadlo, ktoré sa mi dostalo pod kožu a stalo sa skutočnosťou. Dobré dievča vo mne občas zápasí s mojím čoraz väčším egom. Ale do akej miery to celučičké nepredstieram?

Exteriér, deň
Bola som v Afrike. Priviedla ma k zisteniu, že je čierna a že v nej nič nie je. Nechcem aby to znelo rasisticky či xenofóbne, len vám chcem priblížiť situáciu mojimi očami. Moje slovenské telo nebolo stavané na tunajšie prostredie. Šla som okolo tísicok olivovníkov a pomarančovníkov. Videla som koníky, kravičky a bulkov. Nečudujte sa prečo ich tak volám, proste je to tak. Na dovolenke je všetko dovolené, jak sa vraví. Keď som sa konečne dočkala svojej lode, prišla som na to, že na mori sa unavený plebejec cíti ako opitý. Tackám sa modernou sálou von a cítim sa ako na Titaniku. Pridržiavam sa zábradlia ktoré mi siaha len po pás (som v dovolenej časti lode???), pretože mám pocit, že môžem spadnúť. Pozorujem desiatky delfínov. Veľkých, ale aj takých malinkých delfínčekov mláďatká. Sú dôstojné a zároveň hravé a vždy sa zjavia len na chvíľočku a opäť zmiznú.
Exteriér, deň
Sedím na okraji pláže a vo vode sa mi chladí plechovka piva. Spenené vlny mi obmývaju nohy a piesok mám všade, úplne, úplne že všade. Nenávidim to. Ten pocit, keď si spomeniem na presné dôvody, prečo tak nenávidím dovolenky pri mori. Som znechutená z vlastného odhaleného tela skoro tak veľmi ako zo stáda tuleňov a veľrýb v rôznej fáze spálenosti ležiacich okolo. Hnusné vlasy od morskej soli mám spletené v jeden dred a cítim, že nápoj mi udiera do hlavy. Riskantná kombinácia prázdneho žalúdka a pražiaceho slnka. Nechcem sa vidieť o týždeň. Bledá pokožka, budeš mi chýbať.

Exteriér, noc
Nemám rada teplo a nemám rada, keď sa trasiem od zimy. Desí ma vedomie, že neviem slovami obsiahnuť všetky myšlienky, ktoré mi hustnú v hlave podobne ako krv v mojich tepnách, keď za deň vypijem sotva šálku kávy. Táto krajina, v ktorej som takmer každý rok, je niečím zvláštna. O desiatej večer sa zakempujem v reštaurácii na námestí a pomaly konzumujem krevety, na ktoré si vytláčam primnoho citrónu. Moja pokožka je opálená. Modriny vyblednuté. Telo vyliečené. A myseľ? Pravdaže nie je v poriadku, lebo som emocionálny masochista, ktorý sa nemôže dočkať životíka zo silver screen.
Exteriér, deň
Ale ešte nie, teraz som tu, v bikinách ležím na bruchu na piesku. Dá sa povedať, že som adaptovaná na subtrópy. Apatická voci tmavým mužom. Na dlhé vety sa nezmôžem, ale o tých mužoch niečo napíšem. Nechcem teraz hovoriť o mojom divnom vkuse na mužov, ale myslím si, že nie je v poriadku, keď si muži holia nohy a ruky a voňajú ako parfuméria. Sakra, veď kde je testosterón? Ja si myslím, že muži najlepšie voňajú, keď vylezú zo sprchy a ešte na seba nestihnú nacápať milión vylepšovákov typu mamin lak na vlasy či Versace EDP.

Exteriér, večer
Slnko je o siedmej večer stále príliš vysoko a ja umieram od únavy a cítim sa rovnako vyprahnutá ako táto krajina. Voda, ktorú vypijem, sa zo mňa v okamihu vyparuje. Dúfam, že si v zime budem dokázať predstaviť aktuálne pocity. Vzdialim sa od rodičov a dýcham vôňu mora. Prúdia ku mne závany teplého slaného vzduchu. Turista fotiaci si katedrálu zo mňa nespúšťa zrak. Fotoaparát namieri na mňa. Napravím si slamený klobúk a neuhýbam pohľadom. Baví ma hrať tieto hry. Keď zamieri a stlačí dvojpolohovú spúšť, otočím sa zamierim do obchodu s topánkami. Tie najkrajšie stoja toľko, koľko mám momentálne na účte. Kreditku mám doma a tak je to dobre. Katedrála je najkrajšia v oranžovom svetle pri západe slnka. Kameň, z ktorého je postavená, nadobúda zvláštne nebeský odtieň. Ak ste leteli lietadlom pri západe slnka, tak oblaky mali presne tú farbu o ktorej hovorím .Prechádzam cez prístav až na dlhé kamenné mólo a pozorujem rozjarenú partiu ľudí na lodi. Chcela by som mať muža, ktorý vlastní jachtu. Alebo vlastne nie, JA by som chcela vlastniť jachtu a priviesť si na ňu koho chcem. Kašľať na úzus a genderové predsudky. Pili by sme kvalitné víno a nechali sa kolísať vlnami až kým nezaspíme v objatí milovaného druhého.
Interiér, noc
Letné noci a zamatové topánky, milujem vás.
Morské vlny, milujem vás.
Ostanem tu navždy.
Nie je to o nikom inom, len o mne.
Diamantová spona do vlasov, si brutálna, čo na tom, že falošná.
Možno som sama fejk.
Patrím sem na pár dní v roku, keď mi nahá pokožka nevadí.
Dobré jedlo, milujem ťa.
Slnko, bozkaj ma.
Poďme sa zbožňovať.
Môj pás má kúsok pod šesťdesiat a moje boky epickým mužom prisľubujú plodnosť.
Moje kolená sú hnusné. Vravela to už G. Ch., takže na tom niečo bude.
Červené víno, milujem ťa.
Vysilené nohy po celodennom chodení, ste mi satisfakciou.
Líham si do veľkej bielej postele a o sekundu zaspím.

Budeš ma milovať, aj keď už nebudem mladá a krásna?
Viem, že áno.

(Lana)






   

streda, 24. júla 2013

Lavender

Keď je tak teplo, že noci mi pomáha prežiť len vychladnutý čaj z lístkov čerstvej mäty a levanduľový vankúš pod hlavou, prichádza čas na myšlienky s ktorými sa musím podeliť spôsobom mne vlastným. Veľa premýšľam nad tým čo chcem, dokonca aj celkom konkrétne, no sklamem vás, stále som nevyspelé decko a prišla som len na to, čo nechcem: umrieť s podpätkom zabodnutým v hlave. Nechcem byť nemúdrou mužatkou, nádherným no smutným artovým dievčaťom, nechcem byť nestabilnou fotomodelínou s HPV, nechcem mať samé áčka pretože cítim potrebu dokázať, že som dobrá. A nechcem si pýtať od mamy peniaze, keď chcem ísť na víno alebo si kúpiť srdiečkové topánky či saturnový náhrdelník od Westwood.

Rozpovedať celý príbeh mi neprislúcha, avšak po tom ako som dobrovoľne nahliadla do sveta hadov a zmíj, som takmer presvedčená, že každý človek má určitú, nazvime to deviáciu. Poruchu správania. Nedávno som vedome nechala ochladnúť priateľstvo s pre mňa odmalička významným človekom. Naše karmy viac neboli v rovnováhe. Každé naše stretnutie či telefonát sprevádzali výčitky voči mojej osobe. Jeho predstavy o svete nekorešpondovali s mojimi, ich hlasná demonštrácia spôsobovala, že som sa po každom stretnutí cítila, akoby zo mňa vysal životnú energiu. Bála som sa byť sama sebou, hoci som nerobila nič zlé. Zvieralo sa mi hrdlo, premýšľala som, v kom je chyba a pozerala na hodinky.

Divadelný mi povedal, že to, že ľudia nerobia čo chcem, neznamená, že sú zlí. Sme odlišní a v tom je krása sveta, no občas sme príliš rozdielni a občas naše duše nie sú dostatočne prepletené, aby sme sa našej prítomnosti v živote toho druhého nevedeli vzdať. Neviem žiť spútaná, nedá sa mi žiť pod tlakom a keď mi niekto vraví tézy o tom, čo by mal človek robiť či nebodaj cítiť, tak sa radšej zbalím a utečiem preč do riti. Ale nepochybujem, že niekde nájdem to zase. Nerobí mi problém stráviť mnoho dní sama, vlastne som asociál vyžívajúci sa vo vlastnom priestore, obklopujúc sa krásnymi vecami, zveľaďujúc sa po intelektuálnych stránkach a cvičiac Insanity.

Neskutočne ma však fascinuje ženská myseľ. Každý s niekým chodí, akoby teraz v lete nemali ruju len jelene, srny a včielky. Sú ženy ochotné randiť s mužmi (hoci im lezú na nervi a sú hlúpi) len preto, aby nepociťovali večerné pocity samoty a mali niekoho do koho sa môžu zavesiť keď kráčajú po pasáži, hoci si uvedomujú, že ten-ktorý muž je len akousi prestupnou stanicou, a ak áno, môže ich takýto vzťah napĺňať? Nie je možné, že je to len zacyklené blúdenie v kruhu ktorého jediný výsledok je zníženie vlastnej hodnoty?

Ďalej mi napadlo, že nikto nechce tráviť čas s osobami, ktoré sú negativistické a vo všetkom vidia len to zlé. Sama sa to snažím potláčať, no nie vždy úspešne. Niečo musí byť v neporiadku, keď stále dovolím, aby sme balansovali na hranici zamilovanosti a riskovali, že sa svet skončí, ak sa raz skončíme my. A občas ma znepokojuje vlastné telo. Čo je na nedokonalosti také príťažlivé? Vždy mi robilo problém nahliadať na seba objektívne, vlastne už ani neviem aká je pravda.  

Topím sa vo vlastných úvahách a nedokážem dokončiť načaté výpovede. Uväznili ma v elektrickej kaplnke, nútili piť býčiu krv a znásilňovali moju hlavu. Sú to čudné pocity. Idú od pliec, prejdú hruďou, celou chrbticou, bedrami, ovijú sa mi okolo stehien. Pri kolenách na okamih utíchnu, aby sa v lýtkach ukázali v plnej sile. Sú mi dobre známe. Je to ako keď padáte pri zaspávaní. Začiatok tých myšlienočiek je v mozgu. Je to zvláštny druh deviácie. Neviem sa tomu brániť, nechcem sa tomu brániť. Je to také nesprávne ale viem, že mi to prerastie cez hlavu, ale chcem to.  Som presvedčená, že sa z nich zbláznim. A je to úplne iný druh šialenstva ako ten, kvôli ktorému letel Polnočný denník do smetiaka.