štvrtok, 12. septembra 2013

Diary of Chérie vol. 2

"Na cene sa dohodneme potom, hlavne aby sme si rozumeli if you know what I mean. Môžeš prísť na obhliadku v nedeľu po 21:30?"
Ehm, obhliadnuť si tvoj penis?

To bol môj prvý pokus o nájdenie študentskej izby, v ktorej by som mohla bývať sama ako v plote kôl. Keď som hľadala byt, v ktorom by som mohla najbližší rok hlavu zložiť, zožrala som bielu Študentskú pečať. Je to čokoláda, ktorú neznášam, ale inú sme doma nemali. Potom som mala pocit, že mám veľký zadok a chcela som zavolať Filmovému, ale ten by mi iba potvrdil, že to nie je len pocit. Ak budem chodiť celá v čiernom a nosiť desaťcentimetrové podpätky, tak viete prečo. Maskovať sa budem! (Práve som si vyhľadala v obrázkoch, ako vyzerá vorvaň.)

Ponuky, ktoré som mala, boli smiešne. Bytík medzi Harleyom a cintorínom. Byt vedľa vchodu bývalej sokyne. Čierna diera Príliš tmavý byt, ktorý sme nazvali drogerské doupě. Starý dom s balkónom a obrovskými bielymi oknami na Pražskej, ktorý nám vyfúkli pár hodín pred obhliadkou. Najväčší hlod bol mail s textom "...super lokalita, 15 minút od Avionu." Akože vážne, to je hlavná výhoda? Mala som chuť prilepiť si ruku k čelu. Chápete, kto už len chce ísť do Avionu? Ja vlastne ani neviem kde sa Avion nachádza, ale asi veľmi ďaleko a to FAKT majú ľudia radi nákupné centrá? Podľa mňa jediná ich výhoda je, že sa tam človek môže ísť zadarmo vycikať a pozrieť do zrkadla, keď sa príliš dlho prechádza po vonku.

No každo-každoPÁDNE, cez víkend sa sťahujem. Budem prebývať v podkrovnej izbietke na Panenskej ulici. (Ten názov :D) A celkom sa teším, spolubývajúca bude coolys žena, to viem už teraz. Len dúfam že neobjaví môj blog, lebo čo ak by si myslela, že som nejaká čudná? A som celkom zvedavá, čo prinesie semester.

pondelok, 9. septembra 2013

Spať

Ďalšia noc, ďalšia dávka insomnie. Uži si ju dievčatko do poslednej kvapky. Všade tma, čiernota, len slabé svetlo pouličných lámp kopírujúce krivky troch okien dáva na známosť existenciu vonkajšieho sveta, v ktorom v tejto zvláštnej hodine niet už nikoho. Nikoho.

Mám PMS a chuť plakať. Len tak. No nedá sa. Priveľa komplikovaných myšlienok a primálo energie na zmysluplnú činnosť, alebo hoci len na maličký pohyb. Nie je tu nikto, kto by mi hladkal bruško, odháňal zlý sníček a privolával dobrý.

Levanduľa pod vankúšom ma štípe v nose. Mám sucho v hrdle. Zívam. Počítam, koľko hodín som už hore a to číslo je pomerne vysoké. Chvíľami ma trasie zima, no keď sa prikryjem, začne ma zalievať pot. Prepadne ma úzkosť. Strašná úzkosť. Zdá sa, že veci sa nemôžu zlepšiť.

A pritom na túto neplechu vôbec nie je dôvod. Som vari blázon? Chcem len spať. Normálne sa vyspať..

piatok, 6. septembra 2013

.


Voláš ma Kvietok,
voláš ma Slniečko
a potom povieš: vyzleč sa!
Možno, možno by sme mohli posledný krát ujsť z domu?
mohla by som ti šepkať uspávanky...


Hlava. Myšlienky.
Myš-lien-ky v mojej hlave.
Vo veľkej, na ktorej rastie veľa dlhých hebkých vlasov.
V hlave plnej... rozumu (?) a myšlienočiek.

Som žena, šúčasť vesmíru, v hrudi mi bije pulzujúce šťastie. Nenosím vždy podprsenku a čo? V noci mi nad hlavou svietia milióny hviezd keď nažhavená čekujem aktuálne novinky z tej veľkej udalosti v New Yorku a do zošita s pevnou väzbou si lepím obrázky šiat a šperkov. V skutočnosti mi na nich až tak nezáleží, pretože čas vezme všetko čo považujeme za podstatné. Po sprche mi bolo zima, tak som si obliekla tepláky v ktorých spím a potom ma posadla obrovská potreba písať. Prsty sa dotýkali klávesnice a na bielej stránke wordu sa zobrazovali všetky moje potláčané slová. Nebol čas, nebol priestor, bolo len všetko to, čo som sa dlho bála povedať nahlas. Vyplavovala sa zo mňa frustrácia z vlastnej zraniteľnosti a napĺňalo ma prázdno.

A ešte jeden pocit.

Ako sa mi chveje pokožka keď sedíme blízko seba!
Ťažko sa mi vtedy dýcha.
Je mi k smrti a predsa sú to tie dôkazy žitia, bez ktorých by to nebolo ono.
Tie pocity, o ktorých sa píšu knihy.