streda, 27. novembra 2013

Spam poetry

Bola raz malá, malá hviezdička, ležiaca na dlážke v čriepkach z tanierov. Rozostreným zrakom sledovala svojho milenca. Stál vo dverách a v ruke držal ploskačku. Bol to sladký život, krátky výlet, aký v živote zažijete pramálo krát a ak sa ním necháte pohltiť, môže to mať ďalekosiahle následky. Boli puzzle, ktoré do seba tak celkom nezapadali. Preto tie odreniny, modriny, vzájomná ignorácia a ofučané tváre.

Bola som v malej vlhkej miestnosti, vystrašená, kolená pri brade. Bolel ma život, ako keď vám znásilňujú myšlienky a strhávajú nechty na nohách. Bola som diva a vzali mi to najmilšie, padla som do čiernej a temnota nemala konca. Počula som saxofóny a štrnganie pohárov na moju počesť, ale keď som prišla na párty, nikoho som nespoznávala. Jeho pery dýchali môj driek a ja, ja som sa mu neskôr chúlila pri nohách, až kým ma neposlal preč. 


Bola som v jeseni života a mala som len devätnásť rokov. Modlila som sa k Bohu, ale neodpovedal, a všetko žiarivé, čo som si vybudovala, sa zakaždým rozbilo na tisíc trblietavých úlomkov. Ale v skutočnosti mi to nevadilo, lebo som vedela, že mám to, čo nikto iný... Keď som bláznila, vždy prišiel on, vzal ma za ruku a šiel so mnou dolu, presne tam, kde mi bolo najlepšie.

   

pondelok, 28. októbra 2013

Zhýralosť

Bolo to nepodstatné. Zhlboka som sa nadýchol snažiac sa silou vôle potlačiť zimomriavky, ktoré mi nebezpečne pokrývali pokožku. Pritlačila ma k stene. Perami mi prechádzala po krku a rukami mi sťahovala nohavice. Jazykom sa dostala až k ohryzku. Bol to ten moment, keď som jej zahryzol do zápästia. Najprv silno a potom nežne. Odhrnula si vlasy z tváre a pritiahla si ma ešte bližšie.

Nemohol som dýchať. Zúfalo som potreboval niečo vziať do rúk, aby som sa upokojil. Snažil som sa ju odtlačiť, no vzápätí som sa prichytil, že ju držím za krk a dychtivo ťahám k sebe. Bolo to v poriadku, ísť ešte ďalej, za hranice toho čo sa smie a čo nie, ešte bližšie k peklu? Fascinovane sledovať krivku jej stehien, vzdorovito jej hľadieť do očí, spájať sa s ňou a chvieť sa?

Vzal som ju za ruku. Urobila všetko, čo som jej stihol pošepkať do ucha. Rozopla mi košeľu a nechala ju padnúť na zem. Ubezpečila ma, že je to v poriadku. Bolo to také ľahké. Aj trhanie látky a jej pokožky na franforce. Ale jebať na to. 

...

Trasúcimi rukami som otočila kľúčikom a potichu zošuchla topánky. Bosá som vliezla pod perinu. Svet je zvláštny. Viem že by som to nemala robiť, viem že nesmiem. Prsty sa dotýkajú studenej klávesnice tak ako sa kedysi dotýkali jediného muža, ktorého som ľúbila tou detskou chtivou láskou. Bolo to nepodstatné, takmer akoby to bolo neskutočné. 

štvrtok, 17. októbra 2013

Tajomstvá

Prišiel na mňa útlm. Vždy, keď neplánovane zadriemem s kontaktnými šošovkami, bolia ma oči a sú celé červené. Ale nezvyknem driemať často... len keď toho mám veľa. Tragický pohľad je dnes na mňa. Stojac na zastávke v daždi do seba spontánne tlačím karamelovú wafličku, ktorá mi lepí zuby. Mám hrozné vlasy, bolí ma bruško a dá sa mi plakať, lebo celý svet je zlý. Samozrejme, v skutočnosti mi nik neubližuje, ale zhluky hormónov rozlievajúce sa mi v krvnom riečišti zapríčiňujú, že sa cítim slabo, choro a neatraktívne v porovnaní s inými. Pričasto sa vraciam späť do čiernej. Idem vyletieť z vlastnej kože počúvajúc Depeche mode a keď som v meste, rútia sa podo mnou mosty. Zakoktávam sa.

Ale nebudem tragédka, už mi je lepšie. V posteli pijem víno a píšem na papier odvážne nemravnosti. Poďme byť na chvíľku nechutne optimistickí. Nakreslime si na nepoškvrnenú A4ku farebné kvietky a zubaté slnko s mnohými cípmi. Ale vážne. Priveľa sentimentu sa mi tu hromadí, takže už len posledná veta od ruského autora, ktorého isto iste všetci poznáte: Divé kone spoznáte podľa svižného kroku, zaľúbených mládencov podľa smútku v oku.

Ale čo tam po tom, ako sa dnes máte vy?

V našej peci piši myši pištia, v našej peci psík spí.