pondelok, 10. februára 2014

Le Point


Zaspala som o štvrtej
a keď som sa prebudila,
v posteli už nebola žiadna Múza

Bdejúc postavili sme si pevný múr, ktorý nás mal
oddeliť ochrániť
až kým nás smrť nerozdelí.
Mali sme plán,
že začneme spávať, keď budeme v hrobe

Mimo periny bola zima
a ja som bola stále trochen mimo
z toho po-vínneho bozku zo včera
Inými slovami: mala som okno,
a za tým zo skla a dreva snežilo
a v prehliadači bolo otvorených ďalších šesť okien

a to je priveľa okien pre moje plebejské telo 
tmoliace sa po kútoch,
z ktorých niet racionálneho východiska

Bolo mi smutno,
ale v chvatne prebehnutom telefónnom zozname
nebolo ani jedno číslo,
na ktoré by som chcela zavolať. 



nedeľa, 9. februára 2014

Diary of Chérie vol. 4



Môj rozvrh na letný semester je masívny a pri pohľade naň sa mi chce plakať a mám chuť vzbúriť sa. Je rozťahaný ako vyprážaný syr a čo je najhoršie, prednášky mi začínajú o 8. ráno. To znamená vstávať o siedmej, čo je zlé, to nechcem, pretože práve v tej bezbožnej hodine mám najlepšiu fázu spánku, ani o sebe neviem a precitať začínam až o také tri hodiny, lebo treba dodržiavať aj nejaký oddych zo spánku a podobne. 

Och, zabite ma niekto, ale v spaní som sakra dobrá. Natíska sa otázka: ako sa mám naučiť vstávať skoro? Kto ma vydurí z postele? (Odpovede sa dozviete v nasledujúcich týždňoch, nie že by vás veľmi zaujímali, ale musím to sem zapísať, pretože toto je moje miesto a ja sama som až do dnešného dňa netušila, ako môj LS bude vyzerať.)

Rozhodnutia:

  • Jedno z dobrých rozhodnutí, ktoré som učinila tento rok, je, že som opäť začala pravidelne behať. Pravidelnosťou myslím to, že napríklad v uplynulom týždni som bola behať 5 dní zo 7. Ešte 100 kilometrov rozdelených do 2 týždňov a moje nohy a veľký zadok budú mať tú správnu konzistenciu a potom si kúpim džínsy a budem ich nosiť s mojimi basic tričkami. Viete čo? Veľmi, veľmi ma baví behať, je to pre mňa slasť. Beh je zároveň asi jediný šport, ktorý mi ide a neviem, v akom rozpoložení som bola, keď som naň posledné mesiace kašľala. 
  • Uvidím, aké to bude s mojím "5 krát za 7 dní", keď začne škola, pretože bude celkom výzva skĺbiť prednášky, prácu, sociálny život a spánok, ale ja to dám! Milujem ten pocit, keď cítim, ako sa mi zvyšuje pľúcna kapacita a zlepšuje sa kondícia. A najlepších je posledných 300 metrov v našej ulici, keď šprintujem a srdce mi bije ostošesť a myslím, že umriem, ale neumriem. Chcela by som si kúpiť nejaké krikľavoružové tenisky, lebo mometálne mám všetko čierne...
  • Už je to 6 mesiacov, odkedy som ryšavá a moje rozhodnutie zafarbiť si vlasy som ani raz neoľutovala. Líščsie vlasy sú super a pútajú pozornosť a môžem si pokojne nosiť moje čierne a biele veci, lebo farebný moment už na mne je. Hoci, zadovážila som si aj pár farieb, napríklad červené šaty alebo zelený vojenský kabátik.
  • Ale predsa už viem, čo sa stane, keď sa mi prestane chcieť byť redhead ultra deluxe femme fatale. Zahrám sa na Snehulienku.
  • Vykašľala som sa na Filharmonistu, lebo doučká s ním ma pripravovali o nervy. Namiesto toho začnem šetriť, napríklad budem piť menej vína a objednávať si obyčajnú kávu namiesto tých vyšperkovaných. (Alebo ak je tu niekto z Bratislavy, kto by sa rád učil po španielsky, nech sa mi smelo ozve.)
  • Ďalším dobrým rozhodnutím bolo naučiť sa variť šošovicovú polievku. Strukoviny sú totiž významným zdrojom bielkovín a ja dbám veľmi pozorne na to, čo do úst vložím.
  • A posledné. Mám to napísať, nemám to napísať? Rozhodla som sa, že v lete pôjdem do Španielska, pretože súrne potrebujem slnko, more, komunikáciu v eng a spa a nákupy v Zare za nepremrštené ceny. S mojou host family budem bývať v areáli golfového ihriska, takže si zadovážim nejaké triko Pietro Filipi a biele šortky s vysokým pásom a vy čakajte reporty z high snobiety.

nedeľa, 2. februára 2014

I was in the winter of my life

Poznáte ten pocit, že si splníte všetky povinnosti a pred vami ostanú voľné dni, ktoré nemáte ako zaplniť? Čítam knihy, veľa cvičím a oddychujem, ale stále vo mne driemu podvedomé myšlienky o tom, že by som mala niečo robiť, makať, plniť limity, stíhať deadlajny. Mamima mi hovorí,  že neviem oddychovať. Moja minuloročná spolubývajúca zasa stále hovorila, že je potrebné oddychovať stále, napr. aj ráno si oddýchnuť zo spánku. No každopádne, som nejaká nabudená, išla by som hocikam, niečo robiť, na výlet, alebo učiť sa niečo nové, zažívať nepoznané a nemyslím tým drogy...

Máte radi tú pieseň: ja chcem ísť vláčikom na výlet do Modry, najprv sa poškriepiť potom sa udobriť...? ...Tak do Modry nechodí vlak! Minulý týždeň, keď bolo ešte snehu len trošičku, som teda môjho muža nahovorila, aby sme sa vybrali do Modry busom. Nebolo mu treba dvakrát vravieť. Cieľom nebol Štúrov dom, ale Elesko wine park a výstava obrazov Andyho Warhola. O pop arte som písala aj v mojej semestrálke, takže možnosť vidieť ich naživo(t)  som privítala s otvoreným srdcom. Marilyn sme síce nevideli, zato Lenina áno. A mimochodom, Elesko je taká pekná veľká budova so zaujímavým kompozičným riešením a masívnymi dverami bez kľučky. Keď vchádzate dnu, cítite sa ako Will Smith v prvej časti Mužov v čiernom. S mojím spoločníkom sme miestami vyzerali ako malé decká, ktoré sú rozkokošené už len keď vidia pekne zastrihnutý živý plot. :P

No ale... to bolo pred týždňom. Teraz by som veľmi, skutočne veľmi rada opäť niečo robila. Napadlo mi, aké by to bolo žiť spätá s prírodou? Prebývala by som v zrube na samote pri lese, bez elektriny, wifi a tečúcej vody. Prala by som si v potoku a žila by som z toho, čo by som nazbierala v lese alebo čo by mi dali dobrí ľudia. Nemala by som počítač, preto by som písala na recyklovaný papier a používala by som kalamár. Och, už je to dávno, čo som napísala niečo poctivé!