nedeľa, 23. februára 2014

Uplynulé láskyplnosti


Pocítila som potrebu kultúrne sa vyžiť, a tak som v piatok zlanárila môjho spolusúputníka na výstavu do SNG. Naším pôvodným cieľom bolo pozrieť si Videoportréty od Roberta Wilsona. Čakala som niečo podobne zaujímavé ako bola výstava tvorby Kurta Stallaerta, ktorú som nedávno navštívila v Pálffho paláci (a bohužiaľ sa dala vidieť len do 16. februára), aké však bolo moje sklamanie, keď som v Národnej galérii zočila nesúrodú kompiláciu kývajúcej sa červenej panej, Brada Pitta v mokrých bielych trenkách, wannabe šokujúceho muža s rozrezanou rukou odhaľujúcou svalovinu a zaspávajúceho tigra, ktorý 5 minút mrmal: Her......... her name...................... her name is Ophelia............... Her name is Ophelia and................ blah.

Možno by som bola menej kritická, ak by ma z výstavy nerozboleli ušká, no nemôžem nespomenúť fakt, že každý videoportrét bol sprevádzaný zvukom: buď to boli uspávajúce slová alebo nejaký vysoký tón, škrípanie, mrmlanie, prípadne driapanie. Všetko sa miešalo dokopy a vytváralo odpudivú kakofóniu, ktorá spolu nielenže sónicky neladila, ale divákovi ani neumožnila sústrediť sa na jeden konkrétny portrét, pretože ho rušilo ďalších 9 v pozadí. A ak to bol zámer autora, tak sa ospravedlňujem a som zrejme umelecký barbar. 

Prekvapením pre mňa bolo, že všetci návštevníci sa bez slova/pohybu/nádychu dívali na každý obraz veľmi dlho, sústredene postávali a tvárili sa, že takémuto umeniu extrémne rozumejú. Tiež nie som odborník, no pre mňa táto výstava predstavovala len nejaký pokus o umenie... a nudný gýč. Trápnu snahu o artovosť, z ktorej ma bolela hlava a uši a ktorá mi absolútne nezahrala na strunu, nakoľko od umenia vyžadujem príjemný oku/uchu lahodiaci zážitok. Jediná dobrá vec bol Johny Depp v nadživotnej veľkosti a trblietavé topánky Dity von Teese (chcem!).
R. Wilson - Ditta von Teese

A samozrejme, keď sme už boli v galérii, nemohli sme vynechať expozíciu Zaujatí krásou (fotografie z 50tych rokov na Slovensku), kde ma zaujali nielen fotky mladých dievčat vo veľkých sukniach, dívajúcich sa na panorámu Bratislavy, ale aj "hipsterské" fotky z okien starých mestských kaviarní, módny editoriál ako z móla Fashion weekend-u a staré modré auto, ktoré by sa uplatnilo aj v klipe Lany Del Rey. Skutočne, táto výstava nie je len o komančoch a tučných družstevných robotníčkach pri mori, ako ju prezentuje SNG na svojom webe. Takže ak máte čas, do 2. marca sa môžete ísť pokochať, je to zadarmo. :)

Nedávno som si dala záväzný záväzok, že budem čítať viac kníh a som veľmi šťastná, že sa mi darí. Čítanie je vášeň, láska a droga. Okrem toho, že som si v 20tich rokoch prvý krát prečítala Malého princa, ktorý bol super (a iste ho všetci poznáte), som sa rozhodla vám odporučiť 2 knihy, od ktorých som sa nevedela odtrhnúť. Prvou je Kandidát - M. Hečko, M. Havran (veľmi aktuálna téma) a druhou klasika Stieg Larsson - Muži, ktorí nenávidia ženy. Od tej knihy sa neviem odtrhnúť a je ešte lepšia ako film. Vravela som už, že mám rada severské detektívky? Nemôžem sa dočkať, kým sa mi dostane do držby ďalšia časť.

Asi viete, že som čokoholik (ak ste nevedeli, tak už viete, že čokoládu nikdy neodmietnem) a keďže môj najmilší priateľ je spoluorganizátorom, nebudem chýbať 17. mája na Čokofeste. Majú super webstránku a asi jediný fail sú hitlerovské fúziky na fotke jednej baby, ale, no, ehm, čo tam po tom, ilumináti sú všade :D

A posledná láskyplnosť, o ktorej sa chcem zmieniť, je Môj bar. Táto kaviareň má nádherné priestory, veľmi útulné, personál je milý a úslužný a káva je dobrá. Nemajú síce vyšperkované príchute ako v iných podnikoch tohto typu, ale ochotne vám do latte črpnú nejakú vanilkovú esenciu alebo amaretto. Asi mám nový srdcový podnik, do ktorého budem chodiť s notebookom a tváriť sa dôležito:)

pondelok, 10. februára 2014

Le Point


Zaspala som o štvrtej
a keď som sa prebudila,
v posteli už nebola žiadna Múza

Bdejúc postavili sme si pevný múr, ktorý nás mal
oddeliť ochrániť
až kým nás smrť nerozdelí.
Mali sme plán,
že začneme spávať, keď budeme v hrobe

Mimo periny bola zima
a ja som bola stále trochen mimo
z toho po-vínneho bozku zo včera
Inými slovami: mala som okno,
a za tým zo skla a dreva snežilo
a v prehliadači bolo otvorených ďalších šesť okien

a to je priveľa okien pre moje plebejské telo 
tmoliace sa po kútoch,
z ktorých niet racionálneho východiska

Bolo mi smutno,
ale v chvatne prebehnutom telefónnom zozname
nebolo ani jedno číslo,
na ktoré by som chcela zavolať. 



nedeľa, 9. februára 2014

Diary of Chérie vol. 4



Môj rozvrh na letný semester je masívny a pri pohľade naň sa mi chce plakať a mám chuť vzbúriť sa. Je rozťahaný ako vyprážaný syr a čo je najhoršie, prednášky mi začínajú o 8. ráno. To znamená vstávať o siedmej, čo je zlé, to nechcem, pretože práve v tej bezbožnej hodine mám najlepšiu fázu spánku, ani o sebe neviem a precitať začínam až o také tri hodiny, lebo treba dodržiavať aj nejaký oddych zo spánku a podobne. 

Och, zabite ma niekto, ale v spaní som sakra dobrá. Natíska sa otázka: ako sa mám naučiť vstávať skoro? Kto ma vydurí z postele? (Odpovede sa dozviete v nasledujúcich týždňoch, nie že by vás veľmi zaujímali, ale musím to sem zapísať, pretože toto je moje miesto a ja sama som až do dnešného dňa netušila, ako môj LS bude vyzerať.)

Rozhodnutia:

  • Jedno z dobrých rozhodnutí, ktoré som učinila tento rok, je, že som opäť začala pravidelne behať. Pravidelnosťou myslím to, že napríklad v uplynulom týždni som bola behať 5 dní zo 7. Ešte 100 kilometrov rozdelených do 2 týždňov a moje nohy a veľký zadok budú mať tú správnu konzistenciu a potom si kúpim džínsy a budem ich nosiť s mojimi basic tričkami. Viete čo? Veľmi, veľmi ma baví behať, je to pre mňa slasť. Beh je zároveň asi jediný šport, ktorý mi ide a neviem, v akom rozpoložení som bola, keď som naň posledné mesiace kašľala. 
  • Uvidím, aké to bude s mojím "5 krát za 7 dní", keď začne škola, pretože bude celkom výzva skĺbiť prednášky, prácu, sociálny život a spánok, ale ja to dám! Milujem ten pocit, keď cítim, ako sa mi zvyšuje pľúcna kapacita a zlepšuje sa kondícia. A najlepších je posledných 300 metrov v našej ulici, keď šprintujem a srdce mi bije ostošesť a myslím, že umriem, ale neumriem. Chcela by som si kúpiť nejaké krikľavoružové tenisky, lebo mometálne mám všetko čierne...
  • Už je to 6 mesiacov, odkedy som ryšavá a moje rozhodnutie zafarbiť si vlasy som ani raz neoľutovala. Líščsie vlasy sú super a pútajú pozornosť a môžem si pokojne nosiť moje čierne a biele veci, lebo farebný moment už na mne je. Hoci, zadovážila som si aj pár farieb, napríklad červené šaty alebo zelený vojenský kabátik.
  • Ale predsa už viem, čo sa stane, keď sa mi prestane chcieť byť redhead ultra deluxe femme fatale. Zahrám sa na Snehulienku.
  • Vykašľala som sa na Filharmonistu, lebo doučká s ním ma pripravovali o nervy. Namiesto toho začnem šetriť, napríklad budem piť menej vína a objednávať si obyčajnú kávu namiesto tých vyšperkovaných. (Alebo ak je tu niekto z Bratislavy, kto by sa rád učil po španielsky, nech sa mi smelo ozve.)
  • Ďalším dobrým rozhodnutím bolo naučiť sa variť šošovicovú polievku. Strukoviny sú totiž významným zdrojom bielkovín a ja dbám veľmi pozorne na to, čo do úst vložím.
  • A posledné. Mám to napísať, nemám to napísať? Rozhodla som sa, že v lete pôjdem do Španielska, pretože súrne potrebujem slnko, more, komunikáciu v eng a spa a nákupy v Zare za nepremrštené ceny. S mojou host family budem bývať v areáli golfového ihriska, takže si zadovážim nejaké triko Pietro Filipi a biele šortky s vysokým pásom a vy čakajte reporty z high snobiety.