streda, 30. apríla 2014

Deadline

V podstate som sa cítil dobre. Do monitora som čumel už štrnásť hodín, rovnako ako ostatné štyri dni. Svet mi bol nádherne ukradnutý a ja som bol ukradnutý svetu.  Nepostrehol som ani, kedy sa stihlo zotmieť. Nebolo divné, že ma nikto okrem mobilného operátora nezháňal už od pondelka. Nevolal mi ani šéf, čo je v našej firme neobvyklé. Vedel, že vždy projekty odovzdávam včas a vedel to adekvátne oceniť. 

Natiahol som sa na nepohodlnej stoličke, ktorú som si sem priniesol z predchádzajúceho bytu. Oprel som sa a ruky som spojil za chrbtom. Zapraskali mi kosti. Za celý deň som prijal pohár vody s citrónom a dve šálky kávy a mal som chuť zjesť polku chladničky, no nič sa v nej nenachádzalo. Kedysi som čítal o ochorení, pri ktorom majú ľudia chuť na nepochopiteľné veci, napríklad na omietku. Napadlo mi, že by mohla byť chrumkavá, zrejme by chutila ako papierový čips. S odporom som preglgol a zatvoril notebook.


Zdá sa, že všetko plynie takmer hladko, no o štvrtej ráno sa neubránim úprimnosti a priznaniu, že takto som si svoj život nepredstavoval. Makať ako otrok. Popoludňajšia prechádzka do obchodu je pre mňa v tých vyťaženejších obdobiach topom dňa. Baví ma obliecť si bundu na tričko a tepláky, ktoré za tých pár dní, čo ich nevyzliekam, vždy priľnú k môjmu telu. Som vďačným terčom posmechu pre školáčky, ktoré si po vyučovaní zbehnú  kúpiť paprikové slovenské čipsy. O pár rokov budú mať rite ako ich matky a budú držať nezmyslené diéty. Stretnem sa s pohľadom mladej pokladníčky, ktorá zrejme zdieľa môj názor a zdá sa, že z nej už-už niečo vypadne. Keď sklopí zrak, jej viečka sú čierne, takže vyzerá, akoby jej niekto vylúpol očné buľvy. Môj zrak plynule prejde k východu.

Apatia je jedným z dôvodov, prečo ma ľudia nemajú radi. Som ten typ človeka, ktorý vám na každý pokus o manipuláciu prikývne a keď si myslíte, že ma máte vo vrecku, urobím si po svojom. Myslím, že je všeobecne známe, že neznášam mojich kolegov. Domnievajú sa, že pohŕdam pracovnou morálkou, no opak je pravdou, myslím tým... dá sa povedať, že zbožňujem presne stanovené pravidlá. Len rád pracujem sám. Z teambuildingov a brainstromingov grcám.

A čím som starší, tým menej vecí ma vie zaujať. Rokmi som sa plynule dopracoval ku skromnému životu, aký mohol viesť ktorýkoľvek obyčajný Slovák, ak by na to mal. Rozdiel medzi mnou a obyčajným Slovákom bol ten, že si to môžem dovoliť, rovnako ako svieže študentky v Primi. Konieckoncov, každá ľudská snaha smeruje k jedinému cieľu - nažrať sa, zasúložiť si a vypnúť myseľ pod vplyvom omamných látok. Inými slovami, makal som ako otrok a večer za odmenu chľastať niečo s veľkým číslom. Defaultne whisku, ale ani číre tekutiny nie sú na blackliste.

A tak to šlo roky. Na účte sa mi hromadila výplata za výplatou, ktorú som nemal kedy míňať. Jazdil som na aute, ktoré bolo rovnako moderné aj nudné ako rok 2003, no nemal som motiváciu kúpiť si nové. Mohol som, ale načo. U lekára som nebol už päť rokov a moje telo na tom už nebolo ako na výške. Prebúdzania boli ťažké. Občas ma prepadol popud žiť zdravšie, ba dokonca nadviazať sociálne kontakty, no vzápätí som sa zakaždým vrátil do pohodlnej šedej ulity, ktorá mi dokonale vyhovovala.

A potom prišla ona. Malá židovská princeznička. Pri tej spomienke mi teraz po tvári prešiel úsmev. Mala o pätnásť rokov mladšie telo a ľuďmi môjho typu pohŕdala. Vedela, že som zlosyn a jej ľahostajnosť k tejto vedomosti ma privádzala do šialenstva. Každú nedeľu trávila v kostole, učila sa na áčka a túžila sa stať zdravotnou sestrou. Nech je ako chce, keď o tretej nadránom ťahala biele čiary, mal som možnosť pozorovať, ako sa všetky jej presvedčenia rozplývajú v nádhernej hmle. Ale inak to bolo krásne leto. Na chladničku v mojom byte sme si magnetkami pripli plagát ukrižovaného Ježiša, tancovali sme ožiarení svetlom z digestora a žili sme svoj americký sen. Susedia nám nemálokrát klopali na stenu, aby sme sa utíšili. Robilo nám zvláštnu radosť nespať a tráviť mdlé dopoludnia v presvetlených prašných miestnostiach, omámení a ospalí, ale zvláštne nadšení z prostej prítomnosti toho druhého.

Nebola nadmerne príťažlivá. Mala úzke obočie, poslušnú cestičku vo vlasoch a vo svojich prehovoroch sa pričasto opakovala. Prehĺtala, zúrivo škrípala zubami a prepaľovala ma pri tom pohľadom. Ak sa spätne pozriem na to obdobie, nebol som si istý, či ma priťahovala alebo odpudzovala. Hlbšiu analýzu nášho nevzťahu som radikálne odmietol, isté bolo, že sa mi dostala pod kožu. Pri spomienke na ňu mi začalo brnieť v kolenách a celým telom mi prešiel zvláštny impulz. Zimomriavky. Okupovala mi myseľ. Často som ju nevidel celé týždne, hoci bývala sotva tri ulice odo mňa, no vždy, keď po čase neplánovane prišla, nastalo peklo. Nestihol som sa ani zamyslieť, či konáme správne a už sme boli v tej búrke. V očiach jej blýskalo a človek pri nej musel byť stále v strehu. Maličká nemala rada otázky. Nikdy na žiadnu neodpovedala a ja som z toho bol chorý. Chcel som vedieť, čo robí v každej sekunde. Čo si dnes jedla? Čo máš oblečené? Nič. Nič. ... Piči!

Rozhliadol som sa po miestnosti. Okrem vreckoviek a ponožiek na zemi, rozostlanej postele a plastovej nádoby na stole, v ktorej boli predvčerom šišky, to nebolo najhoršie. Hoci... podlaha by potrebovala umyť a niekto by mal vyhodiť vyschnutý fikus, ktorým to tu oživila posledná upratovačka. Uvedomil som si, že odkedy som vypol notebook, prešlo už asi 20 minút. Pre dnešok bolo práce dosť. Napísal som tej mladej kunde, či sa staví na pokec a víno, čo bol eufemizmus pre jebačku a ona to dobre vedela. 

To bolo pred hodinou. Ešte neodpísala.

štvrtok, 17. apríla 2014

You've got the music in you, don't you?

Zapni ten beat bejby a zadrž dych, 
a ak pre teba nie som dosť dobrá, 
tak to nechcem vedieť.

Že nie je nič krajšie ako sloboda som si uvedomila v okamihu, keď ma zaliala vlna šťastia. Slnko svietilo a odhaľovalo moju silnú a nezávislú osobnosť, ktorá bola tak dlho skrývaná pod povrchom nesebavedomej škrupiny. Len jediný krát počas sna môžete cítiť, ako sa vznášate, kým sa zobudíte. Opäť ležíte v posteli, prikrývate sa teplou perinou v snahe zachytiť pre sen kúsok tmy, upliesť si šaty z lepkavej pavučiny nočného príbehu... No nech sa akokoľvek búrite a snažíte sa do číreho opojenia vkĺznuť opäť, musíte v sebe pripustiť, že to už nie je možné.

Čakám ťa v lobby bare, v ruke bulletine, povinnosti hodené za hlavou. Nechávaš ma vojsť do tvojej suity a ja musím pripustiť, že si nikdy nevyzeral tak dobre ako v tej chvíli. Si príliš dobrý, proste neskutočne dobrý na to, aby si bol skutočný. Zrelý ako olivy a vieš, že zbožňujem číre martini v mojom hrdle, skoro ako tvoje pery na mojom krku.

I'm waiting by your backdoor, let me come in,
I got your favourite dress on, long hair pinned up.  

Objatia, pod ktorými sa lámali kosti. Facky, škriabanie, modriny a moja opuchnutá pera ako po botoxe, bolo úplne šialené a choré, ako sme sa jeden druhého nevedeli nabažiť. Príliš intenzívne na to, aby sme sa správali ľudsky. Mesiac vždy žiaril jasnejšie ako inokedy, hudba hrala hlasnejšie, moje šaty boli pestrejšie, vzduch sviežejší a alkohol silnejší. Pili sme si krv aj v tom metaforickom význame a nebolo dosť. Nebolo to dosť...

Dotýkaš sa ma slovami a ja ťa rada počúvam, niečo v tebe núti ma nebúriť sa. Počúvať, učiť sa, absorbovať hviezdny prach tvojej pokožky. Napĺňaš ma svojím intelektom a preplietame si prsty. Stávame sa stromom, ktorý niekto vytrhol aj s koreňmi. Odvádzaš si ma preč a opäť hráme prekvapenie, keď vypíšeme dovolenku nášmu ráciu. Muž, ktorý nepatril nikomu, muž, ktorý patril všetkým. Muž, ktorého milujem, je zlý muž, ale keď ma chytí za ruku, patrí mu moja duša a miluje ma každým úderom jeho zlomeného srdca. A ja som jeho žena. Vie, že moje myšlienky sú o ňom a sny o nás. 

A nebola to poézia, bola to láska.

(piesňa)

PS: Rozhodla som sa, že sem budem dávať aj odkazy na články ktoré ma nejakým spôsobom zaujali alebo chytili za srdce. Tak tento týždeň to boli tieto: o sebavedomí, dobrý recept na koláčik, outfit ktorý sa mi veľmi páči a samozrejme jeden kolumbijský.

nedeľa, 13. apríla 2014

Prehánky, miestami dúhy

Počas slabých pop kultúrnych chvíľ,
keď scrollujem blogy,
závidím všetkým, ktorých odfotila Tonbo girl
ale vraveli mi “brácho ty si no fashion”,
tak zmier sa s tým, ty nie si in.

Pomaly sa napúšťala vaňa. Sedela som v nej v polohe veľryby a chladnúcu šálku kávy som mala položenú v lone. V hlave mi prúdilo milión myšlienok o tom, aký to bol zas deň, týždeň, mesiac. Vraj vedci zistili, že je možné udržiavať len 8 až 12 kvalitných vzťahov. A ak do nášho života prichádzajú noví ľudia, niektoré vzťahy musíme buď vymazať, alebo znížiť ich kvalitu. Vlastne to znie dosť smutne, ale zároveň reálne. Myslím si, že nie je možné mať plejádu ľudí, s ktorými by sa dali viesť nočné rozhovory, tvoriť si vlastné tajné svety a vravieť si všetko všetúčko. 




Prišla k nám jar a s ňou náhle zmeny počasia, správania, názorov a priorít všetkých ľudí navôkol. Tak sa zdá, že je ťažké byť dospelým. Nielen pre mňa, ale aj pre ľudí, ktorí tvoria môj svet. Všetci máme podozrivo veľa rokov, niečo robíme, hľadáme sa, nadobúdame skúsenosti a stretávame sa s väčšími či menšími úspechmi. Cítim, že už nie som taká ako pred rokom a svojím spôsobom mi to chýba. Ako je to už dávno, odkedy lietali vzduchom topánky a mobilné telefóny. Ako dávno som už zaľúbená a teatrálna nestrávila noc na najvyššom poschodí chladného intráku!

Mám pocit, že nie som cool blogerka. Aj tak som však šťastná, pretože sa cítim dobre a spokojne. Už dávno som prišla na to, že nie materiálne veci ma robia šťastnou. Jediné, čo ma napĺňa, je sebarealizácia. Na internete väčšina ľudí prezentuje svoj super svet, čo mi celkom lezie pekne hore krkom. Ja napríklad niekedy strávim celý deň v posteli a polovicu noci na lodi s vínom a je mi tak dobre. Tak veľmi by som chcela niektoré veci, ktoré nemám a zrejme ich tak skoro mať nebudem. A čo? Mám pocity, ktoré sú tým jediným, čo ma drží preč od zbedačeného sveta.

Chcem tvoriť niečo špeciálne, zanechať stopu. A nemyslím tým kohútiu. Dala by som si koláč s lesným ovocím a takto posilnená by som pomaľovala veľké plátno. Mám totiž veľmi rada vôňu akvarelových farieb, pasteliek, voskoviek a kriedoviek. Zo všetkého najradšej mám červenú, čiernu a modrú farbu. A chcela by som ísť na Tomorrowland, skákať v dave ako šialená, vykričať si hlasivky, pochovať tam tenisky a bozkať dievča na trampolíne. Inak, našla som si novú úchylku - čítanie textov na mikrofilmoch v tmavej miestnosti v Univerzitnej knižnici. Myslím, že tam budem chodiť často, lebo tam minulý týždeň strávila 2 hodiny a cítila som sa ako Mikael Blomkvist.

PS: Chcela som vám ukázať nejaké fotky zo včera, pretože sa mi zdá, že sa fotografovi podarilo zachytiť to pekné na mne a nevyzerám na nich ako drúk. :) 

PS 2: A ak by ste si chceli pozrieť môj profil na Sashe, tak tu je link.

PS 3: Pustite si pesničku.