utorok, 27. mája 2014

My eyes are wide like cherry pies.

Bola raz jedna žena, ktorá namiesto antikoncepcie brala antidepresíva. 
Teraz má 8 detí a vôbec ju to neserie.


Nič nie je také dobré ani také zlé, ako zdá byť na prvý pohľad. To je múdrosť, na ktorú sme s M. prišli, keď sme mali asi 17 a ktorá sa potvrdila už nemálokrát. Trpezlivosť nikdy nebola mojou silnou stránkou. Potrebovala som mať všetko hneď a ak to nevyšlo, veľmi rýchlo som stratila záujem a našla si iný objekt zábavy. No s odstupom času sa ukázalo, že veci nikdy neboli také tragické, ako som si v hlave vykonštruovala.

V dňoch, keď som sem neprispela ničím zo života hmyzu, som mala veľmi zlomené srdce. Zožrala som asi 10 kíl jahôd a začali mi byť vidieť rebrá. Opúšťala som sa, rozprudzovala krv červeným vínom a vítala som všetky rodinné sešlosti, na ktorých som si mohla udržiavať hladinku for free. Bola som vonku tak dlho, že som sa opálila. Skákala som na švihadle a behala dlhé bezútešné kilometre, prvý krát tento rok v kraťasoch. Neviem ako je to možné, ale v skrini mi pribudli dvoje nové šaty. Urobila som všetky doterajšie skúšky na prvý pokus, čo je ďalšia vec, ktorej celkom nerozumiem, no nesťažujem sa a ani si o tom nebudem písať statusy na Facebook a iné twittery.

Po nociach som čumela do stropu. Kúpila som si cestovateľský zápisník s masívnym smaragdovo-zlatým obalom a tenkými linajkami. Vždy som po takom túžila a teraz ho konečne mám, takže si môžem viesť španielsky denníček. Keď som trávila čas v jahodovisku a mala špinu za nechtami a maslo na hlave, mala som veľa času premýšľať. Teraz si predstavte fanfáry a čujte, lebo sa idem otvoriť: musela som pripustiť, že napriek tomu, že som zo seba dala všetko a zároveň ukázala tie najslabšie stránky, nie je to záruka, že mi to daný človek opätuje v rovnakej miere. A nech som bola maximálne úžasná, bystrá, milá (väčšinou) a oddane milujúca, nie je v mojej moci ovplyvniť city druhého človeka. Môžem akurát tak jebať bubny, až kým pochopí sám, čo je hip hop. No potom si ho už nebudem prosiť. Vlastne, ani teraz si už nie.

Z dievčaťa sa stala žena. Z náhleho popudu som si dala ostrihať vlasy. Nastúpila som tam ako veľká frajerka so slovami: Zbavte ma ich. Dokonca neboli ani slzy a teraz sa cítim šťastne ako domček bez strechy. Myslím, že som opäť vo forme. Prišiel čas opäť sa začať socializovať, lebo ako sa hovorí, ani drevo nerastie len tak na stromoch.

pondelok, 19. mája 2014

I give two or three fucks max.

Bolo to v ten týždeň, keď vonku mrholilo, veľmi fúkalo a vietor mi z vlasov urobil trvalú. Každý deň som stála pred plnou skriňou krásnych vecí a netušila som, čo na seba. Ja vieeem, nie je to nič, čo by ma robilo výnimočnou v porovnaní s ostatnými ženami, no napriek tomu o tom niečo napíšem. Možno preto, že nie som jediná mladucha, ktorá má sebavedomie nižšie ako členkové čižmičky. A je to vonku, rovnako ako to, že mám v srdci rap a v krvi skills.

Na tomto mieste boli pôvodne negatívne frázy počínajúce tým, ako nemám rada moje telo a končiace úvahou o sociopatii a nechuti vychádzať von z komfortnej zóny. No stlačila som backspace a napíšem len to, že ma ten zvláštny stav prekvapil, nakoľko som nikdy nemala problém obliecť sa (dokonca som mala blog, kde som si fotila moje oblečenie, haha), no v poslednej dobe som mala pocit, že čokoľvek si dám, nevyzerám v tom dobre a cítim sa nepríjemne, akoby som nosila kožu hada. Bola som v neustálom kŕči, pretože som mala pocit, že nie som dostatočne free&cool&sexy&vtipná a že nič, čo urobím alebo poviem, nie je dosť dobré. Na miestach, kde bolo veľa ľudí, som sa cítila vystrašene, pretože som mala pocit, že sa na mňa každý díva. Myslím, že v tomto bode už pôsobím ako dostatočný psychopat. No vedela som, že s tým musím niečo urobiť. Riešenie sa ponúklo samo.

Jeden z dôvodov, prečo milujem moju prácu je ten, že pri nej spoznám veľa ľudí. Myslím si, že v poslednom čase mám šťastie na stretávanie zaujímavých osôb. Po blueeyedfox som mala česť zoznámiť sa s novým človekom, mužom, pri ktorom nemám tendenciu prevracať očami nad hlúpymi otázkami. A postrehla som, že pri konverzáciách v cudzom jazyku dokážu byť ľudia extrémne otvorení k cudziemu človeku. (Občas až tak veľmi, že musím vynakladať veľké úsilie, aby som si zachovala profesionálnu tvár. :) 

No a tak som spoznala jeho. Bol pozitívny, otvorený a okrem iného mi povedal, že človek by mal kráčať bosý, spievať a tancovať, pretože ten, čo nespieva a netancuje, zo seba nedostáva emócie a tak z chorej duše vznikajú zárodky chorôb. Skúsila som sa na seba pozrieť inými očami. Začala som cvičiť zostavu, akú robia modelky z Victoria´s Secret a veľa skákať na švihadle. V noci som sa niekoľkokrát prebudila na bolesť celého svalstva. chrbta, rúk a lýtok, ale cítila som sa dobre, hoci ma bolel každý kúsok tela.

Myslím si, že veci, ktoré berieme ako tragické, ako napríklad naše fyzické nedostatky, si často ostatní ľudia vôbec nevšímajú, až kým ich na ne neupozorníme. Veľký nos, priveľká alebo žiadna medzera medzi stehnami, primalé oči... Verili by ste, že krivky a dokonca chodidlá sa mužom zdajú sexy? 

streda, 30. apríla 2014

Deadline

V podstate som sa cítil dobre. Do monitora som čumel už štrnásť hodín, rovnako ako ostatné štyri dni. Svet mi bol nádherne ukradnutý a ja som bol ukradnutý svetu.  Nepostrehol som ani, kedy sa stihlo zotmieť. Nebolo divné, že ma nikto okrem mobilného operátora nezháňal už od pondelka. Nevolal mi ani šéf, čo je v našej firme neobvyklé. Vedel, že vždy projekty odovzdávam včas a vedel to adekvátne oceniť. 

Natiahol som sa na nepohodlnej stoličke, ktorú som si sem priniesol z predchádzajúceho bytu. Oprel som sa a ruky som spojil za chrbtom. Zapraskali mi kosti. Za celý deň som prijal pohár vody s citrónom a dve šálky kávy a mal som chuť zjesť polku chladničky, no nič sa v nej nenachádzalo. Kedysi som čítal o ochorení, pri ktorom majú ľudia chuť na nepochopiteľné veci, napríklad na omietku. Napadlo mi, že by mohla byť chrumkavá, zrejme by chutila ako papierový čips. S odporom som preglgol a zatvoril notebook.


Zdá sa, že všetko plynie takmer hladko, no o štvrtej ráno sa neubránim úprimnosti a priznaniu, že takto som si svoj život nepredstavoval. Makať ako otrok. Popoludňajšia prechádzka do obchodu je pre mňa v tých vyťaženejších obdobiach topom dňa. Baví ma obliecť si bundu na tričko a tepláky, ktoré za tých pár dní, čo ich nevyzliekam, vždy priľnú k môjmu telu. Som vďačným terčom posmechu pre školáčky, ktoré si po vyučovaní zbehnú  kúpiť paprikové slovenské čipsy. O pár rokov budú mať rite ako ich matky a budú držať nezmyslené diéty. Stretnem sa s pohľadom mladej pokladníčky, ktorá zrejme zdieľa môj názor a zdá sa, že z nej už-už niečo vypadne. Keď sklopí zrak, jej viečka sú čierne, takže vyzerá, akoby jej niekto vylúpol očné buľvy. Môj zrak plynule prejde k východu.

Apatia je jedným z dôvodov, prečo ma ľudia nemajú radi. Som ten typ človeka, ktorý vám na každý pokus o manipuláciu prikývne a keď si myslíte, že ma máte vo vrecku, urobím si po svojom. Myslím, že je všeobecne známe, že neznášam mojich kolegov. Domnievajú sa, že pohŕdam pracovnou morálkou, no opak je pravdou, myslím tým... dá sa povedať, že zbožňujem presne stanovené pravidlá. Len rád pracujem sám. Z teambuildingov a brainstromingov grcám.

A čím som starší, tým menej vecí ma vie zaujať. Rokmi som sa plynule dopracoval ku skromnému životu, aký mohol viesť ktorýkoľvek obyčajný Slovák, ak by na to mal. Rozdiel medzi mnou a obyčajným Slovákom bol ten, že si to môžem dovoliť, rovnako ako svieže študentky v Primi. Konieckoncov, každá ľudská snaha smeruje k jedinému cieľu - nažrať sa, zasúložiť si a vypnúť myseľ pod vplyvom omamných látok. Inými slovami, makal som ako otrok a večer za odmenu chľastať niečo s veľkým číslom. Defaultne whisku, ale ani číre tekutiny nie sú na blackliste.

A tak to šlo roky. Na účte sa mi hromadila výplata za výplatou, ktorú som nemal kedy míňať. Jazdil som na aute, ktoré bolo rovnako moderné aj nudné ako rok 2003, no nemal som motiváciu kúpiť si nové. Mohol som, ale načo. U lekára som nebol už päť rokov a moje telo na tom už nebolo ako na výške. Prebúdzania boli ťažké. Občas ma prepadol popud žiť zdravšie, ba dokonca nadviazať sociálne kontakty, no vzápätí som sa zakaždým vrátil do pohodlnej šedej ulity, ktorá mi dokonale vyhovovala.

A potom prišla ona. Malá židovská princeznička. Pri tej spomienke mi teraz po tvári prešiel úsmev. Mala o pätnásť rokov mladšie telo a ľuďmi môjho typu pohŕdala. Vedela, že som zlosyn a jej ľahostajnosť k tejto vedomosti ma privádzala do šialenstva. Každú nedeľu trávila v kostole, učila sa na áčka a túžila sa stať zdravotnou sestrou. Nech je ako chce, keď o tretej nadránom ťahala biele čiary, mal som možnosť pozorovať, ako sa všetky jej presvedčenia rozplývajú v nádhernej hmle. Ale inak to bolo krásne leto. Na chladničku v mojom byte sme si magnetkami pripli plagát ukrižovaného Ježiša, tancovali sme ožiarení svetlom z digestora a žili sme svoj americký sen. Susedia nám nemálokrát klopali na stenu, aby sme sa utíšili. Robilo nám zvláštnu radosť nespať a tráviť mdlé dopoludnia v presvetlených prašných miestnostiach, omámení a ospalí, ale zvláštne nadšení z prostej prítomnosti toho druhého.

Nebola nadmerne príťažlivá. Mala úzke obočie, poslušnú cestičku vo vlasoch a vo svojich prehovoroch sa pričasto opakovala. Prehĺtala, zúrivo škrípala zubami a prepaľovala ma pri tom pohľadom. Ak sa spätne pozriem na to obdobie, nebol som si istý, či ma priťahovala alebo odpudzovala. Hlbšiu analýzu nášho nevzťahu som radikálne odmietol, isté bolo, že sa mi dostala pod kožu. Pri spomienke na ňu mi začalo brnieť v kolenách a celým telom mi prešiel zvláštny impulz. Zimomriavky. Okupovala mi myseľ. Často som ju nevidel celé týždne, hoci bývala sotva tri ulice odo mňa, no vždy, keď po čase neplánovane prišla, nastalo peklo. Nestihol som sa ani zamyslieť, či konáme správne a už sme boli v tej búrke. V očiach jej blýskalo a človek pri nej musel byť stále v strehu. Maličká nemala rada otázky. Nikdy na žiadnu neodpovedala a ja som z toho bol chorý. Chcel som vedieť, čo robí v každej sekunde. Čo si dnes jedla? Čo máš oblečené? Nič. Nič. ... Piči!

Rozhliadol som sa po miestnosti. Okrem vreckoviek a ponožiek na zemi, rozostlanej postele a plastovej nádoby na stole, v ktorej boli predvčerom šišky, to nebolo najhoršie. Hoci... podlaha by potrebovala umyť a niekto by mal vyhodiť vyschnutý fikus, ktorým to tu oživila posledná upratovačka. Uvedomil som si, že odkedy som vypol notebook, prešlo už asi 20 minút. Pre dnešok bolo práce dosť. Napísal som tej mladej kunde, či sa staví na pokec a víno, čo bol eufemizmus pre jebačku a ona to dobre vedela. 

To bolo pred hodinou. Ešte neodpísala.