streda, 30. júla 2014

Letné zápisky, vol. 7 - Barcelona



Barcelona ma má ľúbi. Bola som v nej už 4 krát, vždy to bolo iné, vždy to bolo super a myslím, že ak by som si mala vybrať jedno španielske mesto pre život, bola by to práve Barca. Ťažko jednou vetou povedať, čo ju robí takou výnimočnou.

Najspokojnejšia som bola, keď som sa mohla len tak prechádzať. Bezcieľne sa túlať. Vliezť do metra, vystúpiť na náhodnej stanici a zakaždým objaviť niečo nepoznané. Fotiť sa s Kolumbusom a na Ramble. Utekať pred klaunami v Parc Guell. Cítiť sa ako v Almódovarovom filme vždy, keď prechádzam okolo Sagrady Familie. Dívať sa na prístav. Piť kokosové mlieko a čerstvý džús z papáje. Ísť aj na miesta, kam nikto nechodí.

Myslím, že život ma ľúbi. A ak by ste sa ma spýtali, či som zamilovaná, odpoveď by bola áno. A čo viac si smiem priať? Prešla som celé mesto, urobila som milión fotiek a vietor sa mi hral s vlasmi. Videla som všetko, čo bolo treba. Aj to, čo vôbec nebolo treba! Pila som víno v noci na pláži, veľa jedla, málo spala. Už dávno som sa necítila tak výnimočne, tak filmovo. 

























































streda, 23. júla 2014

Baby's on fire


Pred pár dňami som zaspala na pláži a keď som sa prebrala, bola som úplne dezorientovaná. Chvíľu mi trvalo, kým som si spomenula, s kým som a ktorým jazykom mám rozprávať. Na ruke som mala biely neopálený pás, ktorý pár hodín zakrývala moja ťažká hlava. Vždy som chcela ísť na takú cool párty na streche domu, kde by chodili distingvovaní časníci, nosili by podnosy so šampanským, ľudia by mali oblečené koktejlové šaty a zuby by sa im leskli. V mojich predstavách som mala vysoko vyčesané vlasy a sprevádzal ma dokonalý sexboh s polodlhými vlasmi v polo tričku. A tak som na jednej bola. S výčesom! Bez pôjebného muža. Len tak som sa prechádzala pomedzi cool a free ľudí, ktorých som sotva poznala a s ktorými som priebežne prehodila pár viet a cítila som sa zvláštne. Nemala som veľmi náladu na spoločnosť a myslím, že som sa dostala do veku, v ktorom mi to nie je trápne. Holt, už nie som zelenáč:) Pila som šampus a v hlave som koncipovala ďalší článok na tému úžasný životík a príhody 001Chérie.

Ale čo o tom napísať? Všetko to znie príliš posh&fancy a nie som si istá, či som to ja. Toto nie je sťažnosť, pretože golf, párty a všetko ostatné je fajn. Ale aj tak sa najlepšie cítim pri tých jednoduchých veciach, napríklad, keď sa len tak môžem túlať a nemusím chodiť vystretá ako výkričník. A ak by ste sa ma spýtali, kedy som bola najšťastnejšia, tak by som začala hovoriť o tých najjednoduchších momentoch. Keď v starej skrini objavila nové poklady, alebo keď som sa dotýkala starých kníh v latinčine a musela som s nimi pracovať ako s tou najcennejšou relikviou, aby som ich neznehodnotila. Šťastná som, keď si odlomím kúsok Lindt čokolády, ktorá je permanentne v chladničke, namočím ju do horúcej kávy a potom ju nechám rozpúšťať na jazyku. Alebo keď boli prvé horúčavy a ja som od vzrušenia a motýlikov v bruchu nemohla spať, a tak som sa o tretej ráno v rifliach a pyžamovom tielku vybrala na prechádzku po meste, nevnímajúc nikoho, len každý krok a sporadický vánok.

Horúčavy sa už stali rutinou... (Keď niekde "žijete", tak ich začnete vnímať inak, než ako keď ste na dvojtýždňovej dovolenke.) Viem, čo príde a viem, čo si (ne)obliecť, ak sa chcem cítiť komfortne. Bola dusná a sparná noc, ďalšia z mnohých. Vyšla som z vody, vykašľala sa na uterák a ľahkým pohybom rebela na seba natiahla košeľu. V dome som za sebou na podlahe zanechávala mokré stupaje. Ľahostajné a lepivé. Do postele som si ľahla s mokrými vlasmi nedbajúc, že vankúš bude o pár sekúnd premočený. Voda sa zo mňa odparovala každým nádychom. Vedeli ste, že povrch ľudskej kože je približne 1,70 m2? Mám pocit, že každý dúšok vody, ktorý vypijem, je o pár sekúnd vonku. Prišla som na to, že zamilovať sa do imaginárnej postavy z knihy je rovnaké šialenstvo, ako ľúbiť nedosiahnuteľného človeka zo skutočného sveta. Od istej doby mi nejde písať, ale napriek tomu stále verím, že náš život ohraničuje umenie. 





utorok, 22. júla 2014

Nostalgický hejt

Som tu už mesiac a neverím, že to píšem, ale chýba mi Slovensko.
Chýbajú mi večery v Bratislave, kamaráti a všetci urbánni lúzri.
Štrúdľa od mojej maminy, domáce jahody a slnečnice v našej záhrade.
Chýba mi chodenie na nákupy, možnosť byť hodinu v supermarkete a nakupovať si zdravé dobrôtky.
Chýba mi karamelové latté zo Štúra.
Vínové debaty s K.
Moja posteľ.
Chýba mi Jablčnô, nepravidelný denný režim a spánok do dvanástej.
Chýba mi, že už nemám bielu pokožku.
Postrádam trištvrte môjho šatníka, všetky moje topánky a vintage kabelku.
A zo všetkého najviac mi chýba                                  , takže si radšej idem urobiť náladu skokom pohľadom z okna.

Aby bolo jasné, nie je to tu vôbec zlé, ba väčšina vecí je super, no beztak som trochu žiaľuplná. Stalo sa vám už niekedy, že ste stretli človeka a čím viac ste ho spoznávali, tým vám bol sympatickejší? Tak s mojou hosťovskou rodinou je to úplne naopak. Možno by som mala radikálnejšie oddeliť prácu a voľný čas, ale keď s niekým bývate, tak chtiac nechtiac na seba narážate stále. A hoci mám často sto chutí robiť tisíc iných vecí, ktoré sú mimo množiny <rozprávať si o zvieratkách, hrať futbal a divadlo>, nemôžem sa len tak zdvihnúť a ísť si svoje.

Nemám právo hovoriť druhým ľuďom do výchovy detí, ale počas tých niekoľkých týždňov, ktoré s nimi zdieľam časopriestor, som prišla na to, akú rodinu mať nikdy nechcem. Keď strávite s cudzími deťmi celý deň, všetko je fajn, uložíte ich spať a ich rodičia, ktorí s nimi strávia približne 5 minút denne, vám začnú vyčítať, čo všetko robíte zle a akí ste dezorganizovaní, pobúri vás to. Je mi ľútostivo, že za mnou dvojičky chodia častejšie ako za svojou mamou, objímajú ma miesto nej a vravia, že chcú, aby som nikdy neodišla. (A ja sa cítim trápne aj za ňu, keď tam stojí a zazerá na mňa, pretože ma jej deti majú radi.) Niekedy je ťažké udržiavať si nadhľad, keď som obklopená toľkými vznetlivými podnetmi a negatívnou energiou ľudí, ktorým sa deti narodili vo veku 45 rokov a teraz akoby nevedeli, čo s nimi.

Myslím, že by im pomohlo, keby sa prestali brať tak vážne. Keby sa občas dokázali zasmiať, vniesli trochu pohodysu do svojej existencie a celkovo prestali lipnúť na divných pravidlách, ktoré sú podľa mňa úplne nelogické. Možno si teraz poviete, že sú to malichernosti a nemám sa tým trápiť, ale mňa to naozaj štve. Vždy, keď idem von alebo na výlet, prepadne ma náhly záchvat optimizmu a nemám chuť sa sem vrátiť. A keď tu už musím byť, najšťastnejšia som počas mojich lúzerských foreveralone večerov vo vírivke, keď sa s nimi nemusím rozprávať. Pre lepšiu orientáciu v mojej rozbúrenej emočnej hladine som načrtla prehľadnú tabuľku.




Modrá línia vyjadruje, ako priamo úmerne s časom vzrastal level mojej nasratosti na hosťovských rodičov. Bledoružovú som nazvala „giving a fuck“. Ako je vidno, nasrdenosť šla hore kopcom, matie (v) pi(č)či z kopca. Cítim sa ako rebel a som sama zvedavá, kam to ešte vyústi :) Verím, že k lepšiemu, najmä preto, že ma čaká najlepší výlet. Juhúúúú! :)

PS: Áno, tento post bol naozaj hejt, lebo byť stále super a mať nadhľad je nuda.
PS2: Vážte si, čo máte!