streda, 22. októbra 2014

Tieto eskapády

Podľa pravidla, že jednému proste nemôže vychádzať všetko naraz, som v krásnej jeseni ochorela. Tak veľmi, že som nechodila do školy a zrušila hodinu s Jebačom. Už dávno mi nebolo tak zle, všetky lieky boli ako lentilky, nerobili nič, nič, dokonca som si začala myslieť, že ma niekto musel urieknuť. Trvalo to nekonečné 3 týždne, slovom tri, počas ktorých som nebola schopná nielen pohybovať sa, ale ani rozprávať a myslieť. Povinnosti a výčitky svedomia sa kopili, pri zaspávaní som sa nemohla ani nadýchnuť, tak som len ticho plakala a ťažoba nemala konca...

Mala som veľa času a nemožnosť robiť čokoľvek, tak som premýšľala nad tými drobnými rituálami, ktoré každý človek má. Umyť si zuby pred aj po raňajkách. Najprv sa namaľovať, potom obliecť. Použiť nerovnaké zvýrazňovače na rôzne typy poznámok. Otvárať dvere kolenom a smetiak dvoma prstami. Nad súkromným spôsobom humoru medzi kamarátmi a mojím perfektným systémom nakupovania. Stále sa snažím vymyslieť, čo by som mohla zefektívniť, zlepšiť, a potom to zájde tak ďaleko, že vznikne obrovská príjemná časová bublina, ktorá ostáva na voľnú zábavu, v ktorej dekorujem, učím sa, veľa čítam a dívam sa na filmy, pijem každý deň smoothies, odmietam cukry a iné návykové látky a nalepila som si umelé mihalnice. Úprimne, hoci nie som dezorganizovaný typ človeka, je pár vecí, ktoré odkladám na neurčito, ale nie preto, že by som bola lenivá, ja ich proste len nechcem spraviť, a tak čakám, kým sa vyriešia samé. 

Vraj je lev panovačným a teatrálnym znamením. Na mňa to platí do bodky a zrejme je to pre druhých istým spôsobom príťažlivé. Dni boli také krásne, že by padlo vhod zamilovať sa a zdieľať ich s blízkou dušou, drobné chvíle, ktoré možno nie sú extra smerodajné, ale dotvárajú dokonalý obraz sveta, snáď viete, o čom hovorím. V hĺbke duše som totiž ťažký romantik. Škoda, že v poslednej dobe sa všetci chcú zbližovať len fyzicky. Celkom som tomu nerozumela, lebo aký je zmysel vecí, ktoré robíme? Fakt všetko speje len k tomu, aby sme sa dobre najedli, opili, zdrogovali a zasúložili si? A čo budeme chcieť po tom, ako ochutnáme najväčšie delikatesy a nájdeme osobu, s ktorou je to súznenie dokonalé? 

Existujú ženy, ktoré potrebujú istým spôsobom sústavne balansovať na hrane, zapájať všetky zmysly k tomu, aby sme nespadli doprava či doľava. Cítiť, že žijú naplno. Že bude na čo spomínať, keď budeme mať sedemdesiat. A tak s pravidelným opakovaním bez mihnutia oka ukrižovávame biedne lásky, rozpútavajúc peklo všade kde sa objavia. Sorry za to. Deň, noc, noc, deň, ktorý je rok? Nie je to niečo, čo si napíšete do motivačného listu. Nič, s čím by ste sa chválili novým známym. Ale bavil by nás ten život bez veľkých emócii? Myslím, že nie. To je ten dôvod, prečo nás nudia nekomplikovaní ťuťkovia, príliš racionálne vzťahy, príliš predvídateľní (a ovládateľní) muži a naučené frázy. Celá tá správnosť proste nedáva zmysel. Nerady vysvetľujeme náš zmysel pre humor či spôsoby vyjadrovania. Možno hľadáme celý život podvedome vylepšené verzie našich bývalých milencov a keď zistíme, že nie sú až také vylepšené, sme sklamané a znudené. Evelyn by teraz povedala: Hejter, hejter, buď radšej skejter.

A potom prišiel Filmový a keď som sa po mesiacoch nadránom prebudila v jeho izbe, už dávno som sa necítila tak zvláštne. Obloha sa menila z rannej šedi do jasného dňa, strašne silno ma túlil a spýtal sa ma: "Kristínka, čo budeme robiť?" A ja že "Neviem." A potom sa miloval s mojou krehkou dušou.

Asi tieto eskapády treba napísať na zvitok a priškrtiť eskapáskou.

(Dotýkate sa červenej, keď ide sanitka?)

štvrtok, 2. októbra 2014

Anomália

Z perín, ktoré stále voňali intelektom spoločných rán, sa mi odísť nechcelo. Lenivo som si naťahovala končatiny a vychutnáva ten pocit, keď je dielo dokončené a obloha jasná. Bol dokonalým prototypom človeka, akého som nikdy predtým a ani potom nestretla. Jeho dlhokánske maily boli cestopismi, smiechom cez slzy a úvahami najhrubšieho zrna. Intimitu sme nikdy nemuseli imitovať. Páčilo sa mi na ňom všetko, ale bolo aj pár vecí, ktoré ma dostávali do rozpakov, napríklad puntičkárstvo, hrubé zateplené ponožky a mokrý koberček v kúpeľni. Keď som sa mu v jeden z posledných jarných dní priznala, že ho strašne veľmi ľúbim, odišiel a ja som začala zbabelo chodiť deň po dni na rande s každým z mojich ctiteľov, aby som ukázala, že je vlastne všetko úplná paráda. Celý svet bol prenádherný vo svojej absurdnosti. 

Ak by sa dalo, chcela by som teraz sedieť v nejakej kaviarni pri veľkom okne, pomaly si odpíjať z čaju  pozorovať prvé lístie šantiace vo vetre. Hrala by Ella Fitzgerald a ja by som sa hrala s neotvoreným vrecúškom cukru. Dnes som zhliadla tri filmy, ktoré ani neviem, o čom boli, upratala som kuchyňu a hodila do práčky čiernu bielizeň. Mala by som robiť tristo vecí, ale nedokážem sa odhodlať k ničomu. Chýbajú mi letné noci a tak rada by som sa s niekým smiala, prechádzala a klebetila o všeličom, nie bola v horúčke a bez hlasu zatvorená medzi štyrmi stenami prázdneho priestoru. Inými slovami, je mi smutno. Zvečerieva sa a teplota môjho nemilosrdne stúpa. No čo ešte dodať. Byť chorá, keď je babie leto a chumáče pavučín poletujú vo vzduchu, to je čistá radosť. Ale je to iná radosť. Je to smútok, ako by povedal Gašparovič.

Som v ohni, bejby, ale čo s tým môžem robiť?



pondelok, 22. septembra 2014

Diary of Chérie, vol. 6

O 1:17 pouličné svetlá žiaria cez okná a siluety v miestnosti sú jemnejšie a tiene na stenách oblejšie. Vzduch sýtejší a chladnejší. Hudba hrá už len veľmi potichu, jemná melódia sa vkráda pod pokožku podobne ako chlad z podlahy. Rovnakým spôsobom, akým stokrát veľavýznamne odchádzam, sa vždy veľkolepo vraciam na miesta, ktoré milujem. Jeden z dobrých dní na svete môže vyzerať napríklad nasledovne: zobudiť sa na milé správy, raňajkovať kávu a koláče, dať si horúci kúpeľ s vôňou levandule, zbaliť si kufre ako Rose na Titanicu, či stráviť prvý večer a noc v novom byte.

Prvá sprcha, prvý čaj, prvá fľaša vína. Prvý týždeň, prvý veľký nákup a prvá čokoláda, ktorá padla za oltár vlasti, prvé klepy a mudrovanie o všeličom, spevácke vystúpenie Mariky Gombitovej v mojom podaní, prvá pánska návšteva a veľa smiechov, atď. Obsadenie najlukratívnejšej izietky, poličky v chladničke, kredenci a kúpeľni, všetko v zmysle kto prv príde, ten prv berie. Chlieb s džemom a bio musli s mliekom. 

V obývačke veľa kníh všetkých žánrov, od Príkladov z matematiky, cez Zdravovedu, Krstného otca, rôznych diel od Moraviu až po Bibliu. A vedľa hluchá susedka, ktorá si každý večer púšťa omšové piesne a mne pri zaspávaní v hlave hrá Zdravas a iné sväté spevy. Zrejme mi ten tam hore chce naznačiť, že rozdať si to na svadbe s nevestiným bratom nie je ten najlepší nápad z edície nápadov leta 2014. Ech, sila myšlienky!

Mám pocit, že dlhé ryšavé vlasy som mala snáď pred sto rokmi. A uvedomila som si, že napriek zdanlivo serióznemu vzhľadu som ešte veľmi nevyspelá a detská. Stále hľadám divných ľudí na rozhovory a nové pocity, aby som dokázala, že ešte nie som celkom otupená. Že po tom, ako Filmový prestal byť filmovým, ešte niečo cítim. 

Ale nikdy to nebolo ono, nemalo to zmysel, grády, veľké emócie a predovšetkým chýbali: (moje obľúbené slovo) gestá. Zistila som, že akákoľvek dráma ma už nudí k smrti, znepokojuje a otravuje. Asi starnem, či čo. Mám radšej pevne zakorenené rituály, ako napríklad nakupovať knihy, ísť na kávu s najbližším, len tak sa rozprávať a počúvať rap a byť totálne mimo rytmu, ale plná živej spokojnosti mne vlastnej.

A tak, ako som pred pár mesiacmi odchádzala z Panenskej (trochu ako smutko a s odretými rukami od nosenia ťažkých vecí), presne opačným spôsobom mi pred pár dňami došlo, že tu bude supiš. Ale mne je vlastne všade supiš, lebo viete, všetko máte urobené tak, ako si sami zariadite:)

Give it to me, give it to me everything, you know that I like my world on a string...