utorok, 25. novembra 2014

Social proof

Moje čižmičky sú podbité a keď s nimi pri chôdzi klopkám, moja hlava je kdesi v oblakoch. Pár stupňov nad nulou je zásadnou podmienkou pre podnietenie melancholického obdobia ako šitého na človeka, ako som ja. Všetky emocionálne poryvy sa dostávajú na povrch a víno píše o niečo viac než v iných častiach roka. Od septembra som sem písala len poskromne. Okrem toho že som dostala pár motýlích bozkov v skúšobnej kabínke (so smooth, very Casanova, such love...), schudla 2 cm v páse a idem na polovicu letného semestra do Ljubljany, toho na zdieľanie nebolo veľa.

Myslím, že som sa trochu zmenila a už nie som taká pochabá ako kedysi. Už viem, čo chcem a väčšinu času trávim osamote, študujem, vzdelávam sa a pracujem na sebe. Obklopujem sa milými ľuďmi a nádhernými vecami. Uvedomila som si, že nie je správne, keď chceme všetko hneď a pre naše oxymoronové túžby sme ochotní potláčať zdravý rozum, ktorým pri hodnotení iných ľudí veľkolepo, graciózne prekypujeme. 

Neraz som si želala, aby medzi moje cnosti patrila trpezlivosť. Skôr však platilo, že som musela mať všetko a najlepšie hneď a ľudia sa skôr adaptovali na moje podmienky, než ja na tie ich. Proste som nikoho a nič nepotrebovala. Vždy sa však vynáralo plno otázok, na ktoré som nevedela odpovedať, nech som si akokoľvek lámala hlavu. Večná nespokojnosť sa stala mojou najlepšou priateľkou. Kritika, to mi šlo. Nič pre mňa nebolo dosť dobré, nikto nebol dosť skvelý, ba sama som sa v pote tváre šplhala, aby som dosiahla na vlastné prísne kritériá. Niekedy mi pripadalo, akoby som celý doterajší život hľadala nemožné. Niečo ako pohodlné topánky na zabijácky vysokom tenkom podpätku. Stále to tak do istej miery je. Viem, že to nie je možné, čo mi však nebráni kupovať si ďalšie a ďalšie páry, ktorými zdobím seba a moju izbu. 

Skúste si teraz predstaviť situáciu, že sa vám zrazu začne ohromne dariť a vaša spontánnosť a úžasnosť sveta nadobudne také rozmery, o akých ste nikdy ani neuvažovali. A vy čo? Uspokojíte sa s tým úryvkom šťastia, ktorý prekvapene zvierate v dlaniach, alebo začnete túžiť po ešte väčších slastiach, keďže už poznáte, ako chutí moc a rozkoš? 

Niekedy sa cítim tak brutálne super, že začínam mať pocit, že vo mne vzniká niečo nové, nepoznané a skvelé. Jednoduchosť je príliš plochá. Neznie mi ušiach tak ako slová, ktoré si vravíme v bare vediac, že ráno ich už vysloviť nesmieme. Nie sme tými, čo by sa uspokojili s málom. Stále chceme viac a zabúdame na to, akí sme vnútri krehkí. 

Známe teplo, známe vzrušenie znásobené zvedavosťou a prekvapením z novej situácie. V hlave zbieram kúsky rozumu a zberám sa na odchod, ale zmôžem sa len na nádych a náhľad na to, čo by mohlo byť. Koniec koncov, vy by ste si odopierali niečo, pri čom sa cítite bohovsky a živo?  Myslím si, že milovať ľudí, s ktorými nemôžeme byť, je občas tým jediným, čo nám pripomína, že sme ešte stále ľudskými bytosťami. 

Je to. ako keď stretnete najlepšieho muža vášho života, ktorý je opálený, má široké ramená, vrásky okolo očí, pehy na nose a na sebe bielu košeľu. Niet iného, ktorému by som ste šli kúpiť raňajky len v nočnej košeli a kabáte. Neexistuje iný, ktorý by bol ako on.

Som trápny melancholik. Už nechodím von a radšej večery trávim tým, že sa učím. Dokonca som natoľko lenivá, že si ani nejdem pózersky zapáliť štýlovú dlhú cigaretu, pretože sa mi nechce vonku mrznúť a fajčenie v dome sa mi bytostne protiví.

Mám však pár dospelých rád do života, ktoré môžete do svojho bežného života implementovať v podstate hneď.


  • Nemixujte si smoothie z rukoly. 
  • Namiesto 3 lacných nekvalitných vecí si kúpte jednu poriadnu a nadčasovú.
  • A predovšetkým, ľudia, nikdy nedržte detox, vážne, lebo potom a ani nenazdáte a zjete obriu bielu bagetu, vypijete litre vína a vyfajčíte škatuľku cigariet. (Navyše si dáte zmrzku a banány v čokoláde, stúpne vám cukor a to nechcete!)




nedeľa, 2. novembra 2014

Spolubidlá vol. 4



Náš nový byt je doupě, v ktorom je na dennom poriadku vyrábanie smoothies, pitie bio limonád, jedenie zdravých šalátov a orieškov, večerné klebetné krúžky, okultistické pálenie vonných sviečok, profesionálny stalking malých a veľkých ľudí (Zn.: nič neujde našej pozornosti) a v neposlednom rade zdravý životný štýl, z ktorého sa detoxikujeme fľašami vína a škatuľkou cigariet na posedenie. Za ten čas, čo bývam s K., C. a P., sa už stihlo udiať pár vecí, ktoré sa navždy vpíšu do histórie a o ktorých by sa dal natočiť film, ktorý by stopro zarezonoval na Artfilm feste. A volalo by sa to napríklad Potulky izbou a balkónom Chérie&Kathy

Opomeniem teraz všetky rutinné klepy a mužov, ktorí nás milujú, opúšťajú svoje frajerky a v daždi stávajú pod naším oknom (:D) a prenesiem pozornosť na niečo vážnejšie. Tak si predstavte, že je pokojný večer, len tak si chillujete v posteli, púšťate si piesne a zrazu začujete škrabkanie. A potom zas. Dospela som k empirickému zisteniu, že keď bývajú spolu štyri ženy a objaví sa myš, zaručene to vedie k davovej psychóze a stavu, v ktorom sa už človek začne báť aj prachových častíc pod posteľou, imaginárnej myši v tvare priesvitnej jašterice s chlpatým trupom, drevenej pasce, slaniny či zapaľovača. Ak by naša susedka nebola hluchá, iste by si myslela, že v tú noc v našom byte prebiehala hromadná vražda.




- Prečo kričíš?
- Ja neviem, vy kričíte!!

...





Odkedy sme sa zbavili myšky, okolo ktorej bolo 2 dni viac povyku než okolo čohokoľvek iného (pritom nakoniec mala asi 5 centimetrov, bola biela ako sneh a vyzerala úplne bezbranne), ľúbim byť v Bratislave. Moje aktuálne spolubidlá sú totiž celkom supiš, nikto neciká do umývadla ani si neodkladá zubnú kefku do sprchového kúta. A máme veľkú obývačku, v ktorej môžu spávať návštevy pod erárnou dekou. :) Vôbec nemám dôvod byť hejter, takže poviem len toľko, že C. je veľmi milá, kreatívna a zlatá a momentálne má semi-amanta, ktorému chýba tretina zubu a podľa mňa je v kategórii inej radosti, ale neprislúcha mi hodnotiť. A P. nie je vôbec zlá, ale som si istá, že si myslí, že sme čudné, pretože:
  • Nosíme sukne a šaty, keď je vonku chladno.
  • Stále kupujeme veľa vína.
  • Nemáme školu každý deň.

My si však o nej myslíme tiež, že je čudná, pretože:
  • Je stále na Facebooku.
  • Varí si zvláštne jedlá v enormných dávkach a pečie polotovarové koláče.
  • Takmer stále sa  na čosi sťažuje.
  • Má vlastné mydlo na ruky i rolku toaletného papiera.
A napriek tomu, že som práve hodinu upratovala náš byt namiesto nej, som tu spokojnejšia než minulý rok na Panenskej. Len čo sa ukáže na oči, vytmavím jej to. Bude to boj.

Na záver pripájam to najhoršie z jesenného playlistu:


PS: Ako by ste babe naznačili, že vás serie, keď po sebe necháva bordel v kuchyni a omrvinky na stole, bez toho, aby ste sa jej tým dotkli a urazili ju?

streda, 22. októbra 2014

Tieto eskapády

Podľa pravidla, že jednému proste nemôže vychádzať všetko naraz, som v krásnej jeseni ochorela. Tak veľmi, že som nechodila do školy a zrušila hodinu s Jebačom. Už dávno mi nebolo tak zle, všetky lieky boli ako lentilky, nerobili nič, nič, dokonca som si začala myslieť, že ma niekto musel urieknuť. Trvalo to nekonečné 3 týždne, slovom tri, počas ktorých som nebola schopná nielen pohybovať sa, ale ani rozprávať a myslieť. Povinnosti a výčitky svedomia sa kopili, pri zaspávaní som sa nemohla ani nadýchnuť, tak som len ticho plakala a ťažoba nemala konca...

Mala som veľa času a nemožnosť robiť čokoľvek, tak som premýšľala nad tými drobnými rituálami, ktoré každý človek má. Umyť si zuby pred aj po raňajkách. Najprv sa namaľovať, potom obliecť. Použiť nerovnaké zvýrazňovače na rôzne typy poznámok. Otvárať dvere kolenom a smetiak dvoma prstami. Nad súkromným spôsobom humoru medzi kamarátmi a mojím perfektným systémom nakupovania. Stále sa snažím vymyslieť, čo by som mohla zefektívniť, zlepšiť, a potom to zájde tak ďaleko, že vznikne obrovská príjemná časová bublina, ktorá ostáva na voľnú zábavu, v ktorej dekorujem, učím sa, veľa čítam a dívam sa na filmy, pijem každý deň smoothies, odmietam cukry a iné návykové látky a nalepila som si umelé mihalnice. Úprimne, hoci nie som dezorganizovaný typ človeka, je pár vecí, ktoré odkladám na neurčito, ale nie preto, že by som bola lenivá, ja ich proste len nechcem spraviť, a tak čakám, kým sa vyriešia samé. 

Vraj je lev panovačným a teatrálnym znamením. Na mňa to platí do bodky a zrejme je to pre druhých istým spôsobom príťažlivé. Dni boli také krásne, že by padlo vhod zamilovať sa a zdieľať ich s blízkou dušou, drobné chvíle, ktoré možno nie sú extra smerodajné, ale dotvárajú dokonalý obraz sveta, snáď viete, o čom hovorím. V hĺbke duše som totiž ťažký romantik. Škoda, že v poslednej dobe sa všetci chcú zbližovať len fyzicky. Celkom som tomu nerozumela, lebo aký je zmysel vecí, ktoré robíme? Fakt všetko speje len k tomu, aby sme sa dobre najedli, opili, zdrogovali a zasúložili si? A čo budeme chcieť po tom, ako ochutnáme najväčšie delikatesy a nájdeme osobu, s ktorou je to súznenie dokonalé? 

Existujú ženy, ktoré potrebujú istým spôsobom sústavne balansovať na hrane, zapájať všetky zmysly k tomu, aby sme nespadli doprava či doľava. Cítiť, že žijú naplno. Že bude na čo spomínať, keď budeme mať sedemdesiat. A tak s pravidelným opakovaním bez mihnutia oka ukrižovávame biedne lásky, rozpútavajúc peklo všade kde sa objavia. Sorry za to. Deň, noc, noc, deň, ktorý je rok? Nie je to niečo, čo si napíšete do motivačného listu. Nič, s čím by ste sa chválili novým známym. Ale bavil by nás ten život bez veľkých emócii? Myslím, že nie. To je ten dôvod, prečo nás nudia nekomplikovaní ťuťkovia, príliš racionálne vzťahy, príliš predvídateľní (a ovládateľní) muži a naučené frázy. Celá tá správnosť proste nedáva zmysel. Nerady vysvetľujeme náš zmysel pre humor či spôsoby vyjadrovania. Možno hľadáme celý život podvedome vylepšené verzie našich bývalých milencov a keď zistíme, že nie sú až také vylepšené, sme sklamané a znudené. Evelyn by teraz povedala: Hejter, hejter, buď radšej skejter.

A potom prišiel Filmový a keď som sa po mesiacoch nadránom prebudila v jeho izbe, už dávno som sa necítila tak zvláštne. Obloha sa menila z rannej šedi do jasného dňa, strašne silno ma túlil a spýtal sa ma: "Kristínka, čo budeme robiť?" A ja že "Neviem." A potom sa miloval s mojou krehkou dušou.

Asi tieto eskapády treba napísať na zvitok a priškrtiť eskapáskou.

(Dotýkate sa červenej, keď ide sanitka?)