streda, 26. augusta 2015

Spolubidlá vol. 5


Dvojlabuťové narodeniny som oslávila pracovne, bez torty, ale za to s flambovanými banánmi bez flambovania a ananásovo-kokosovým drinkom. Veru, veci sa menia. Prvýkrát cítim, že vytáram domov na mieste, ktoré je naše, pretože už nie sme jeden u druhého na návšteve a nekladieme viac otázku "k Tebe alebo ku mne?". Je to pravá minimalistická výzva, nakoľko mám len štender a minimum úložného priestoru. Učím sa robiť granolu, spoznávam rozdiely medzi ciabattou, foccaciu a demibarrou a plánujem(e) pestovať vlastné bylinky, takže asi čakajte posty o tom, ako kultivovať bazalku, pažítku či medovku.

Keď hľadáte byt s perfektným mužom, je logické, že to musí byť perfektné miesto. A hoci som už spolubývala s osobami opačného rodu, vždy to boli hovadá a bolo to celé zlé, teraz to bude iné. Je to iné, lebo toto spolubidlo je môj chlap a som zaľúbená, jedno s druhým, veci sa majú tak jak sa majú, veď to poznáte. (Jasné, pár dní pred veľkým sťahovaním názorov mi srdce zvierala úzkosť, že bude nechávať pokrčenú mokrú osušku, nosiť si jedlo do postele či púšťať celý deň romantické balady, pretože mi ich chce pustiť všetky, ale bola som ochotná toto riziko podstúpiť za účelom lásky a mieru a tiež preto, že je strašne vtipný, vie sa obracať v kuchyni, vyzerá ako boh vína, rád slúži a tancuje mi.) Verím teda, že tu už nebudú žiadne hejty, (ibaže by boli). Ak by chýbala dráma, nejakú zabezpečím, poznáme sa. :)

V deň, keď sme prvýkrát prišli do nášho bytu, bolo vonku 40 stupňov a človek sa potil pri každom pohybe, nevraviac o tom, že sme pol dňa deratizovali. Ešte v ten večer sa strhla búrka, krúpy, blesky, hromy, koniec sveta, doprava v hlavnom meste kolabovala :) Premočení do posledného vlásku vracali sme sa domov našou folklórnou perinou a inými doplnkami pod pazuchou, tašky zarezané do dlaní a kráčajúc cez cestu sme sa brodili po členky vo vode valiacej sa ulicou. Búrka bola celú noc a aj tú ďalšiu, v ten týždeň ich prišlo ešte niekoľko. Asimilujem sa búrkam, asi milujem búrky.


pondelok, 20. júla 2015

Status naturalis



V lete sa nosia len biele tričká, košele a veľké šaty v jednom kuse, vlasy vo vysokom účese odhaľúcom krk a namiesto šperkov metalické tetovania z ebay. Leto vonia ako levanduľa, slivky, kokosový olej. Je tak trochu roztečené a lepkavé ako zmrzlina, ale ten pocit horúčavy na pokožke je skvelý (ak nerátame prepotený chrbát a krk). V lete páli betón a beda vám, ak máte na topánkach tenké podrážky. Beda vám tiež, ak chcete len existovať, je vám totiž osudným zamilovať sa do príjemností.

Aj vy si myslíte, že "teplo pri mori je iné"? Tento rok mi veľmi chýba. Ale vážení, letím do Paríža a to je príma.

Užívate si viac, keď ostanete posledné hore a všade je ticho a tma, alebo keď ráno vstanete a všetci ešte spia?
Dáte si radšej limču alebo kofolu?
Ak smoothie, tak zelen(inov)ý alebo ovocný?
Zmrzlinu alebo sorbet?
Opaľovací krém, sprej či olej?

nedeľa, 12. júla 2015

Why won't you come on over, Valerie?

(Všimla som si, že veľa blogov, ktoré som rada čítala, prestali byť aktívne a zapadli prachom... Ako protipól vznikli zbytočné domény o nepotrebných veciach, povrchnostiach bez štipky kreativity, hlavne, že všetci majú uniformnú obuv za 200 eur. Vlastne ma trochu desila tá fixovanosť ľudí na svoj zovňajšok. Teda aj ja sa s vami môžem podeliť o mojich zlepšovákoch, ale nebudem predsa v každom poste riešiť výzor a a krásu. Vlastne som len chcela povedať, že asi pred mesiacom som v jednej sekcii na Urban Markete videla pozliepané časti kartónovej krabice s otvormi, cez ktoré bol navlečený špagát a toto dielo bolo predávané ako taška. Ale život by nemal byť o tom, čo máme na sebe, koľko máme spoluprác s planými firmami, koľko značkových paletiek očných tieňov škrečkujeme v IKEA črepníkoch.)

Dlho som sem nepísala, pretože som si radšej myšlienky nechávala pre seba a boli to veru veľmi zmätené myšlienky. Posledné mesiace boli vcelku náročné, pretože všetko, čo sa mi mohlo pokaziť, sa aj pokazilo. A viete, čo ostane po tom, ako sa skončí všetko, vďaka čomu sme sa cítili takí živí a takí mŕtvi? Čistá láska... alebo uvedomenie si, že je všetko stratené a že nič na tomto svete nedáva zmysel. Niekedy veci skrátka prichádzajú vtedy, keď už o ne nestojíme, keď sme už dávno mysľou preč.

Cítiac, že mám dušu nomáda a na tomto svete nie je nič a nikto, bez koho by som si nevedela predstaviť svet, tušila som, že je hrozne smutné, keď nevidíte v ničom zmysel. Nechať odísť všetky lásky, všetkých priateľov, nevediac, či to všetko vôbec bolo reálne, cítiť také prázdno, že neviem, o čo vlastne ide, kam to celé smeruje a čo chcem, či vôbec niečo chcem, boli myšlienky okupujúce moje dni. Cítila som sa veľmi osamelo a stiesnene ako v toaletách vo Foxforde, ale zároveň som nemala chuť s niekým sa rozprávať, niekomu napísať a zavolať ho von, pretože sa mi nechcelo vysvetľovať, prečo sa cítim tak zbytočne a márne. Obdobie, ktoré už nie je len o tom, že robíte machra pred divadlom a môžete slobodne vravieť o svojich túžbach a snoch, ale keď už musíte podnikať reálne kroky a dosahovať reálne výsledky. Ale ako, keď vaše sny sa navzájom negovali?


Ale viete, ako sa vraví - človeče, pomôž si, aj Boh ti pomôže. Nejak som pookriala, prečítala pár múdrych kníh a tak mám teraz plán A, B aj Zet. Takže čo? Udržiavam sa v dobrej nálade a naozaj platí, že čo vyžarujeme, to priťahujeme. Niekedy je dobré netlačiť na pílu a dobré veci začnú prichádzať samé. Ešte pred mesiacom by mi každý motivačný speech liezol na nervy. No naozaj si treba upratať v skrini, knihách, počítači i vzťahoch, aby prišiel nový vzduch. Staré veci ma mátajú menej ako kedykoľvek predtým. Niekedy stačí urobiť krok do neznáma, skúsiť to, čoho sme sa tak veľmi báli, a ukáže sa, že drak vôbec nebol taký nebezpečný, ako sme si mysleli...

Je to skrátka číre šťastie a viem, že tu nemusí byť navždy, preto si ho chcem vážiť... a starať sa a objímať a ľúbiť, veľmi ľúbiť.